2. „Lumbálka“ (Michal Hellebrandt)

Ďalší krok, ktorý musí človek absolvovať pri pokračovaní jeho začatej „RS kariéry“ je lumbálna punkcia.

Predpokladám, že moje texty čítajúhlavne zbehlí RSkári – zdravím vás všetkých – ktorí veľmi dobre vedia o čo ide.
Ak by sa medzi vami našiel niekto ako ja, čo do dnešného dňa nevedel, ako to
prebieha, v krátkosti opíšem moju skúsenosť: ide o odber mozgo-miešnej
tekutiny. To znamená, že vám do miechy pomedzi stavce zastrčia injekciu a
vytiahnu z nej vzorku na rozbor, ktorý definitívne potvrdí (alebo vyvráti)
roztrúsenú sklerózu. Znie to hrozivo, ale v skutočnosti to vôbec také strašné
nie je. Trošku to pri pichaní zabolí a mne osobne sa následne kapánek začala
motať hlava. Potom strávite dve-tri hodinky na lôžku, aby ste si odpočinuli, a
idete domov. Celý deň musíte ostať v kľude doma, nič ťažké neťahať a do večera
sa vám miecha obnoví – takto mi to bolo povedané.

No ale aby, som nepísal len o týchto,
vcelku nezaujímavých a ľahko dohľadateľných faktoch, vrátim sa ešte trochu k
nedávnej minulosti, k samotnému zdeleniu diagnózy. Ak ste niekto čítali môj
prvý text, možno ste si podľa toho povedali, že som diagnózu RS prijal celkom
stoicky a hrdinsky. Musím však zbabelo priznať: na druhý deň som sa zosypal ako
príslovečný domček z kariet. Hral som sa s mojou jeden a polročnou dcérou a pri
tom mi začali bežať v hlave takéto myšlienky: dobre, ak všetky veci, ktoré sa
nám dejú, fungujú na báze „príčina-následok“, ak funguje toľko spomínaná
„karma“ a ony „božie mlyny“, tak fajn, nežil som príkladne, nie som veriaci,
nemodlím sa k žiadnej vyššej moci a ani v žiadnu neverím, mám za sebou vcelku
zhýralý život, keď som dosť chlastal, fajčil, v mladšom veku experimentoval so
všetkými známymi drogami. Ak sa teda chceme hrať na nejakú „vyššiu
spravodlivost“, keď každého dostihnú dôsledky jeho činov…dobre. Bol by som
ochotný uznať, že mám, čo si zaslúžim. (Aj keď toto je veeeľmi diskutabilné,
keď sa pozrieme na bezškrupulóznych hajzlov, ktorí zbohatli na úkor iných, majú
pokútne získanú moc a sú zdraví, a ľudí, čo žili celý život čestne a
charakterne a aj tak ich postihne nejaký zákerný osud, ktorý si nezaslúžia ani
omylom.)

Ale čo ona? Moje malé bajbo? Veď za
svoj jeden a polročný život nestihla ešte nič zlé vykonať! Nikoho úmyselne
trápiť či zraniť, ani len slovne, veď vie povedať len "mama, tata, deda a
baba". Čím si zaslúžila ona to, že má taťku, ktorý sa možno nebude vedieť
hýbať, ktorý jej možno nebude môcť byť oporou, keď to bude potrebovať? A zase
sme pri porovnávaní – čo iné deti, kde taťkovia-mamky dopadnú ešte horšie? Akú
logiku tu má tá slovutná „karma“? Sečteno a podtrženo – život nie je fér a je
dobré tento fakt prijať. Ak som doteraz na nejakú bazálnu spravodlivosť aj v
kútiku duše veril, tak odteraz som ťažký skeptik. Vždy som považoval a
považujem život za nádherný. Je nádherný, ale nefér. To sa navzájom nevylučuje.

Pri tomto uvažovaní mi jej – nie seba
– prišlo tak ľúto, že mi začali padať slzy ako hrachy. V tomto momente prišla
moja partnerka, uvidela ma a keď sa spýtala o čo ide a ja som to vyklopil, objala
ma a povedala: „To zvládneme“. Čo mi príde s odstupom času nepredstaviteľne
dôležité. Prajem každému, aby mal v takejto chvíli vedľa seba človeka, ktorý sa
zbabelo nezosype, keď už sa zosypal on, ale povie mu najväčšiu frajerinu: „To
zvládneme“. Rešpekt!

Sorry, ak som bol príliš patetický…

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on whatsapp
WhatsApp
Share on email
Email
Bitnami