6. Ako som začal liečbu (Michal Hellebrandt)

Pozor! Tento môj text vykazuje známky flatulentného humoru, preto prosím cteného čitateľa, že ak by ho to malo pohoršovať, v záujme zachovania si svojej duševnej rovnováhy nech radšej nečíta. Ďakujem, konec hlášení.

Musím sazase odkázať na text, ktorý som uverejnil pod číslom 4, pretože celé toto moje
blogovanie o RSke som poňal ako seriál, z čoho vyplýva, že v mojich textoch je
prítomná určitá kontinuita a jeden s druhým mierne súvisia. Takže v štvrtom
„dieli“ som sa trošku sťažoval na súčasnú situáciu, čo sa týka počtu RS
centier. Že kvôli nedostatočnej kapacite treba na začatie liečby čakať dlhú
dobu. Ale medzitým sa stalo nasledovné: najprv som písal Hanke Potměšilovej,
ktorá tieto stránky založila a podľa svojich slov už 18 rokov vedie, s prosbou o
nejaké korektúry v texte č.3. Hanka reaguje vždy promptne, ale teraz som musel
trochu počkať, pretože tentokrát nasmerovala svoju pomoc Domovu sv. Máří
Magdalény (pre pochopenie viac tu: ZDE), takže bola časovo zaneprázdnená. Ja som si tento článok prečítal a hlboko sa ma
to ako rodiča dotklo, takže sme s partnerkou tiež prispeli finančnou čiastkou
na chod domova.

Časová
postupnosť bola takáto: napísal som blog o čakaní, odoslal som ho, poslal som
dar a potom som volal do Hradca Králové, kde je najbližšie RS centrum k môjmu
bydlisku v Prahe, kde ma boli schopní prijať a ja by som bol ochotný dochádzať
tam, keďže je známy fakt, že s liečbou RSky je treba začať čo najskôr a ja som
nechcel nič riskovať. No ale následne mi volali z RS centra na Vinohradoch, kam
spadám, že sa uvoľnilo miesto a môžem prísť za pár dní. Co mi prišlo ako skvelá
správa, aj keď som to celkom nepochopil: veď ak sa uvoľnilo miesto, logicky mal
nasledovať ďalší v poradí a mne sa malo maximálne o trošku skrátiť čakanie. No
ale rozhodne som po dôvode nepátral, bol som rád, že som rád. Avšak vyvolalo to
vo mne myšlienku: naklonil som si osud? Zaujímavá zhoda okolností – prispel som
na dobrú vec a vzápätí mi to osud vrátil v podobe začatia liečby, čo bol pre
mňa najkrajší vianočný darček. Ale po krátkom premýšľaní ostávam starým
skeptikom k týmto veciam medzi nebom a zemou: je to len zhoda náhod, nič
viac, keby to takto fungovalo, bolo by veľmi jednoduché si ten osud nakloniť.

Prvé
nasledovali infúzie Solomedrolu – päť dní po sebe. Bolo mi povedané, že tento
liek má dosť silné vedľajšie účinky, že môžem očervenieť a opuchnúť. Mne sa v
hlave hneď vynorila stará počítačová hra Theme Hospital, ktorá simulovala
budovanie a správu nemocnice, a v ktorej pacienti mali rôzne vymyslené vtipné
choroby, konkrétne že budem vyzerať ako jeden z nich, ktorého problém spočíval
v tom, ze mal obrovskú napuchnutú a červenú hlavu.

Keď som
ležal na kapačkách, zažil som dva rôzne prístupy k problémom: v piatok som si
nedobrovoľne vypočul rozhovor dvoch starších dám, ktoré boli na izbe so mnou.
Bol plný sťažností a končil sa vetou: „Nestojí to za nic“.

V sobotu –
keďže bol víkend – som ležal v miestnosti na pohotovosti, keď priviezli opäť
staršiu pani a tá, aj keď jej evidentne nemohlo byť úplne hej, keďže ju
priviezli na pohotovosť na infúziu, hneď zahlásila: „Jéé, to budu ležet s
takovým mladým…“ A celý čas bola tak vtipná, že som odtiaľ odchádzal
vyškerený ako lečo.

K tým
vedľajším príznakom: obrovská, napuchnutá a červená hlava má našťastie
nepostihla. Postihla má však nespavosť (sú to nakopáváky, veď kortikoSTEROIDY),
takmer permanentná čikútka (škytka) a…ehm…no…nadmerná plynatosť. Ľudovo
povedané prdenie. Dával som strašné šajby a keby len šajby, ešte aj s patričným
odérom. Poviem vám, že moja priateľka si užila. Dcérke to ešte nevadí, prdeli
sme spolu, keďže je ešte malinká, spoločenské dopady prdenia nerieši a uľaví si
kedy sa jej chce.

Blbé bolo,
že som to nevedel kontrolovať. Na ilustráciu – v skúšobni som nechtiac zahnil,
keď sme s kapelou hrali a spoluhráč prestal hrať, odložil basu a otvoril dvere
skúšobne, aby vyvetral. A to, prosím pekne, nie je žiadne precitlivené
orezávátko, pracuje ako dlaždič a je zvyknutý na všeličo, veď všetci poznáme to
staré známe „ten je sprostej jak dlaždič“.

Alebo:
ideme po skúške tentokrát s bubeníkom po chodbe v industriálnej Pragovke, kde
sa konajú rôzne eventy a je tam aj kaviareň, že si dáme ešte pivko po hraní.
Odniekiaľ znie hudba. Stretávame dve také arty-style nahodené slečny a pýtame
sa ich, či nevedia, čo sa tu deje. Ony milo odpovedajú a mne pri tom
nedobrovoľne vychádza zo zadnice obrovský hlasitý prd, na čo sa kamoš dá
zbabelo na útek, holky krčia nosom a jedna hovorí druhej: „Tak my už radši
půjdem“. Ja som tam ostal v rozpakoch stáť osamotený, ale nedalo sa tejto
trápnej scéne nahlas nesmiať.

No a v
tejto prekérnej situácii som ešte k tomu mal dohodnutý cez internet
car-sharing. To som ešte nevedel, keď som to dohováral, že budem prdieť ako
najatý. Na Vianoce som šiel domov na Slovensko, tentoraz len na otočku, autom,
no a aby som mal menšie náklady na cestu, ponúkol som spolujazdu na internete. Ľudia
sa vám prihlásia, ak im vyhovuje vaša trasa, prispejú na benzín, pohodlne sa
odvezú…je to win-win záležitosť, pravdepodobne to poznáte. No a kto sa
prihlásil mne? Dve holky. Kurník-šopa, za iných okolností je človek rád, keď sa
mu niekto prihlási, ale tentokrát som z toho radosť nemal. Čaká má sedem
hodinová cesta v uzavretej kabíne s dvomi neznámymi slečnami. Ako všetci traja
prežijeme moju črevnú búrku?

Váš záujem
je v prípade car-sharingu odviezť vašich spolucestujúcich čo možno
najkomfortnejšie. Nie len z obyčajnej ľudskej slušnosti, ale aj kvôli tomu, že
si navzájom na webe potom udelíte hodnotenie, ako sa vám cestovalo a na základe
neho si vás vyberajú ľudia pri vašej ďalšej ceste. Predstavoval som si to moje
hodnotenie: „Celú cestu prdel, smrdelo to v aute ako v chlieve, nikdy viac“.

Uf.
Skrátim to. Prežil som to ja aj holky za pomoci čaju proti plynatosti, ktorý
som si urobil na cestu. Hodnotenie som dostal dobré.

A viete
čo? Myslím, že tá plynatosť pravdepodobne nakoniec vôbec nebola dôsledok
infúzií a liekov. Spôsobovala ju výborná kyslá kapusta (zelí), ktorú som si
naložil na zimu do súdku a tak ju milujem, že som každý deň zjedol za malú
misku. Nedávno mi došla, takže som ju prestal jesť a moje rektálne explózie sú
fuč, pritom Medrol stále beriem, aj keď je pravda, že o dosť nižšie dávky, ako
na začiatku. Nenadarmo sa na Slovensku hovorí: „Od kapusty, riť popustí“.

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on whatsapp
WhatsApp
Share on email
Email
Bitnami