10. O prioritách (Michal Hellebrandt)

Tento text bude asi zase trochu patetický. Zisťujem, že pátos je pravdepodobne moja obľúbená emócia. Není zbytí.

Chcem si trochu zafilozofovať o tom, prečo vlastne stojí za to, aby sa človek s RSkou snažil a bojoval každý deň s tou – prepytujem – sviňou, ktorá komplikuje vykonávanie úplne prachobyčajných vecí, ktoré zdraví ľudia robia s takou samozrejmosťou, že na to vôbec nemusia myslieť.

Kvôli ľuďom, ktorí vás majú radi.

Ak mi totiž RSka priniesla do života niečo pozitívne, tak je to zmena hodnôt a priorít, a myslím, že v dobrom smere. Oveľa viac si totiž uvedomujem hodnotu času a toho, s kým ho strávim. S drinkom v ruke, opitou hlavou a partou podnapitých jedincov, s ktorými budem viesť celú noc väčšinou bezduché reči, a ktorých zmysel a podstata sa väčšinou aj tak vytratí na druhý deň s kocovinou, kvôli ktorej nevyleziem z postele? Alebo so svojou dcérou na detskom ihrisku, či na výlete? S blízkymi, s rodinou, alebo v krčme?

Áno, ono to ide aj s vekom, že sa človeku menia priority. Na druhej strane – niekomu určité veci nedôjdu nikdy. A potom sa rozpadajú rodiny, ničia sa vzťahy. Keď sa pozriem do minulosti, musím priznať, že som bol na najlepšej ceste patriť do tej druhej skupiny. Asi to súvisí aj s tým, že človek si sám sebe dokazuje to, že je stále rozjuchaný kalič a partyman, stále je mladý, aspoň duchom a nikdy sa nestane usadeným domácim peciválom. A potom v tej jazde príde RSka a zavelí: “Stop!” Neviem, či by som sa zastavil sám od seba, keby neprišla.

Nie, že by som začínal na svojich kamarátov a priateľov kašľať. Ale z prvého miesta sa presunuli na druhé: rodina a príbuzní sú prvoradí. Asi to takto malo byť vždy, ale to je to, o čom tu točím: nebyť tej RSky, asi si to neuvedomím.

Pred pár mesiacmi som videl v internetovej televízii DVTV rozhovor s Lukášem Jindrou, ktorý RSku má a tvrdí, že nemoc mu zlepšila život. Ja by som sa to takto povedať neodvážil, momentálne určite nie, ale začínam chápať ako to myslel. A zisťujem, že byť domácim peciválom nie je až také zlé.

P.S.: Mojím občasným dobrým zvykom je pridať tip na pesničku k čítaniu, alebo po ňom. Tak tentokrát je o blahodárných účinkoch zápecníctva a starnutia obecne: Ivan Mládek a Banjo Band – “Já tam nejdu”. Príjemné pozastavenie sa a počúvanie. 

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on whatsapp
WhatsApp
Share on email
Email
Bitnami