13. O ambíciách (Michal Hellebrandt)

V mladosti som bol oduševnelý a aktívny športovec. Hral som súťažne basketbal, prvú juniorskú a druhú slovenskú ligu mužov. Trénerstvo basketbalu a učiteľstvo telesnej výchovy som aj vyštudoval. Moja ďalšia budúcnosť zdala sa byť jasná: učiteľ telesnej výchovy a popritom budem možno trénovať nejaký mládežnícky basketbalový klub.

Ešte počas štúdií som však pričuchol k drogám. Začalo to marihuanou. Predosielam, že si naďalej myslím, že marihuana nie je vstupná brána k tvrdším drogám, ide o chuť a vôľu človeka experimentovať aj s ďalšími substanciami. Poznám kopec ľudí, ktorí marihuanu fajčili, pri nej aj ostali a potom prestali aj s ňou.

Potom som začal experimentovať so všetkým možným. Trúfam si povedať, že niekedy vtedy som zrazu začal rozumieť všetkej tej experimentálnej a podivnej hudbe. Alternatívny rock, trip-hop, techno, ambientná elektronika, to všetko mi zrazu začalo dávať ohromný zmysel.

Netvrdím, že človek musí začať s drogami, aby tejto hudbe porozumel. Poznám kopec ľudí, ktorí nikdy žiadny tvrdší prekurzor neskúsili a táto hudba si ich našla takisto. Ale ja som to mal takto.

Čoraz viac som utekal od športu k hudobným zážitkom. Na koncerty som chodieval ešte na úplný začiatok, keď sa iba stavala aparatúra, muzikanti ešte zvučili, a potom som v pauze pred začatím koncertu sedel sám v poloprázdnom klube, popíjal pivo a v posvätnej ucte sa pozeral na nasvietené bicie a gitary. V tej dobe som si kúpil otrieskanú španielku a obnovil som svoje „hranie“ na gitare. Píšem „obnovil“, lebo som ako jedenásťročný chodil na gitarový krúžok a gitara má vždy strašne priťahovala. Riadením osudu som sa dostal do kapely (predpokladám, že som tomu podvedome šiel naproti) a začala rocková jazda, keď šlo celé moje učiteľovanie stranou, pretože som ten rockový život žil se vším všudy (nie, nie, nemyslím štetky, hotely a chlebíčky, na tejto úrovni to nikdy nebolo a ani nebude :-), a to bolo s učením telesnej výchovy a vôbec, s nejakým morálnym vzorom pre mládež – ktorým by sa učiteľ asi mal snažiť byť – nezlúčiteľné, pokiaľ som nechcel byť pokrytec ako poleno.

Začal som pracovať ako skladník (bolo mi jedno čo, hlavne nech mám nejaké živobytie a môžem sa vo svojom voľnom čase venovať kapele a veciam s ňou spojeným).

No a niekde tu by som asi videl prapôvodnú príčinu toho, že sa u mňa neskôr rozvinula RSka – ak prijmeme teóriu, že na jej vzniku sa významným spôsobom podieľa aj určitý psychický diskomfort. Pretože som celé tie roky v sebe riešil vnútorný konflikt. Na jednej strane nenaplnené ambície, nesplnené očakávania rodičov, ktorí mi zaplatili drahé štúdium a ja som to všetko zahodil do koša a začal som hrať v debilnej neperspektívnej kapele a z potencionálneho učiteľa, z povolania, ktoré má v spoločnosti určitú váhu a reputáciu, som obyčajný nekvalifikovaný skladník. Na druhej strane hudba, v ktorej som nachádzal pocit, že presne toto je vec, ktorá ma zaujíma a naplňuje, celý tento hudobný svet so všetkým, čo k nemu patrí. A to, že som ju mohol ešte aktívne sám robiť s kapelou, to bolo pravé potešenie.

A dnes? RSka mi tento vnútorný konflikt ukončila. Ďalej hrám v debilnej neperspektívnej kapele, ďalej mi to prináša potešenie (v súčasnosti som to začal považovať aj za akúsi terapeutickú záležitosť) a budem v nej naďalej hrať, kým mi to fyzické schopnosti dovolia. Ďalej robím skladníka v tej istej firme a budem ho robiť naďalej, kým budem schopný. Že som v živote nič nedosiahol? Je mi to šumafuuuuk a už na to zvysoka kašlem. Myslím, že cena, ktorú som zaplatil, je poriadne vysoká. Chcem svoj zvyšný aktívny čas stráviť tým, že budem robiť a užívať si to, čo ma baví a naplňuje, kým môžem. Aj keď z toho žiadny praktický úžitok nie je. Nehodlám riešiť veci, čo ma nezaujímajú – peniaze, spoločenské postavenie, kariérny rast, hmotné statky, „niečo v živote dosiahnuť“ (z tohto slovného spojenia priam dostávam osýpky).

Nikomu neberiem jeho radosť z dosiahnutých životných úspechov. Ale mňa nech s tým nikto neotravuje – a nebudem s tým už otravovať ani ja sám seba. Nikdy som tej ľudskej ambícií a potrebe niekým byť nerozumel. Nestačí „byť“, treba „niekým byť“. A už sa ani nebudem pokúšať tomu rozumieť. Asi som sa mal narodiť v pralese mimo tieto civilizačné tlaky, trieskať večer pri ohni na bongo, kde by starší požívali patričnú úctu, nie ako tu a teraz, keď sú starí ľudia pomaly len na obtiaž, pretože nie sú „zárobkovo činní“. Potom, keď by nastal môj čas, vyšiel by som na horu a povedal by som: „Dnes je pekný deň na to, aby som umrel” – ako v tej starej reklame – ľahol by som si a umrel by som ľahký ako pierko, bez žiadnych stresov, že som v živote nič nedokázal.

Nepostavil som dom, nezasadil strom (no, to by som ešte zvládnuť mohol, ak sa mi bude chcieť ovšem), nesplodil syna (ale dcéru áno, a je to moje najväčšie slniečko). No a čo? Kto túto kardinálnu blbosť vlastne vymyslel?

P.S.: A hudobný tip na záver: slovenská kapela Saténové ruky a ich song „Kaviár“. Tak trošku to s týmto textom súvisí…

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on whatsapp
WhatsApp
Share on email
Email
Bitnami