14. O výdrži (Michal Hellebrandt)

Uf. V minulom blogu som sa vyznával zo svojej lásky k muzike a aký zásadný vplyv má na môj život. Vo svojej stručnej autocharakteritike na tomto webe mám uvedené “som gitarista v kapele”. Po udalostiach posledných dní som však mal tendenciu zmeniť to na “už nie som gitarista v kapele”. 

Kapela sa totiž rozpadla. Bubeník nás opúšťa. Áno, posledné koncerty sprevádzali určité problémy, z môjho pohľadu nič zásadné, väčšinou technického charakteru. Nič, čo by sa nestávalo aj u iných kapiel, hlavne u takýchto amatérskych. Nič, čo by bol dôvod k tomu kapelu opustiť. Náš bubeník nás však opúšťa, a tieto problémy uvádza ako jeden z dôvodov. A vo vcelku emotívnej mailovej komunikácii mi napísal, mimo iné, aj toto: “…irituje ma, že ti pomaly padá gitara z rúk…”, “…šlo mi o teba z dobrosrdečnosti a loajality, aby ti zostalo aspoň niečo…”, “…toto sa j..e do s…..k a buď to skončí na tom, že ty nebudeš vládať (čo nie je tvoja chyba, ale musíme s tým počítať)…”, a “…v kapele som iba kvôli tebe, lebo som ti nechcel zobrať to posledné voľnočasové potešenie, čo máš. Vy už si druhého bicmana nezoženiete, to ti garantujem.”

Uf-uf. Sú tam aj iné dôvody, pre ktoré sa rozhodol to s nami skoncovať, ale podľa môjho skromného názoru je ten hlavný moja roztrúsená skleróza a s tým súvisiaca nie veľmi ružová perspektíva. A u ambiciózneho a šikovného bicmena, ktorý má iné predstavy, ako dvaja 40 roční týpci, z ktorých jeden ho vyslovene s…e tak, že, citujem: “toho by som zapichol nožíkom hneď aj teraz” a druhý má nevyliečiteľnú chorobu, v dôsledku ktorej skôr, či neskôr bude musieť zavesiť gitaru na kliniec, je pochopiteľné, že z takéhoto projektu vycúva, kým môže.

Trošku si prisadím: napadá má v tejto súvislosti prirovnanie, v ktorom sa hovorí niečo o krysách, ktoré zdrhajú prvé, keď sa loď potápa. Na druhej strane má napadol aj Titanic, ktorý sa potápa, ale na jeho hornej palube kapela aj pri všeobecnom zmare stále hrá.

Keď sa však pozriem na vec z jeho uhlu pohľadu, rozumiem mu. Ktovie, ako by som sa na jeho mieste zachoval ja. Prajem mu, nech sa mu splní to, čo chce. Naše cesty sa rozišli v konečnom dôsledku kultivovane.

No a aj keď mi “garantuje, že si ďalšieho bicmena nezoženieme”, predsa sa len o to pokúšam. Pretože tu už nejde len o nejakú kapelu, v mojom vnímaní ide o boj s RSkou, o dokázanie si toho, že aj keď ju mám, nezabráni mi venovať sa svojmu hobby, ktoré milujem. Chcem vydržať v tomto boji. To však predpokladá bicmena, ktorý do toho pôjde a bude bojovať po mojom boku, a nie vyplakávať, ako sa pre mňa obetuje a že je s nami len zo súcitu so mnou. O takýto súcit vonkoncom nestojím. Basáka chcú ešte do inej kapely, z fleku by mohol ísť hrať k nim. Ale nejde, zostáva so mnou bojovať ďalej. Zatiaľ hrať ešte dokážem, aj keď komplikácie tu už sú, ale nemienim zahodiť gitaru do žita, kým ešte nemusím. Chcem vydržať, kým budem môcť.

No a na inzerát sa mi ozval bicmen, čo to s nami chce skúsiť. Aj keď vie, aké sú okolnosti, pretože som ho na rovinu oboznámil po maile ešte predtým, ako sme sa vôbec videli.

Táto záležitosť opäť trochu nabúrala moju skepsu k tomu, že – ako mi raz kamoška povedala – nič sa nedeje náhodou. Pretože jeho mamka má viete čo? Roztrúsenú sklerózu.

Môj scenár je nasledovný:

V prípade, že si hudobne a ľudsky sadneme, s kapelou pokračujem a hrám dovtedy kým budem môcť. Ako na tom Titanicu.

Ak nie, hľadáme ďalej.

A keď môj stav dospeje do fázy, že nebudem schopný ďalej hrať, zoženiem gitaristu, ktorý bude mať podobný feeling ako ja a nahradí ma. A budem chalanov ďalej podporovať a pomáhať im, ako budem vedieť.

Lebo ako spieva Slobodná Európa: “Niekto je celý život zdravý, a iný zasa nie, tak to už chodí na svete.” Takto to proste chodí na svete, a ako sa k tomu postavíme je na nás.

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on whatsapp
WhatsApp
Share on email
Email
Bitnami