29. O tvrdohlavosti (Michal Hellebrandt)

Ach jo. Tiež máte občas pocit, že sa proti vám spikla celá zemeguľa, osud, život a čojaviemčoešte? Prečo? Čo som komu urobil, že ma chce snáď celý vesmír vyeliminovať? Lebo taký pocit zažívam v týchto dňoch. Ja som tam hore musel niekoho fest nas…naštvať, keď mi toto robí.

V práci som mal v posledných dňoch celkom veľké prešľapy. Rozbil som nejaké zbožie, keďže pracujem manuálne ako skladník na vysokozdvižnom vozíku.

Keby som nemal túto diagnózu, pravdepodobne by sa na to pozeralo ako na chybnú manipuláciu, strhli by mi možno prémie, chvíľu by si zo mňa kolegovia-roboši robili srandu a časom by sa na to zabudlo. Ale keďže sa vie, že mám RSku (a vzhľadom na moju tragickú chôdzu by som to ani nezakryl), tak je to samozrejme pričítané na vrub tejto nemoci a pozerá sa na mňa touto prizmou. Aj keď férovo musím priznať, že jeden z tých troch prípadov v pomerne krátkom časovom období sa mi stal kvôli RSkovej únave (mal som si radšej zobrať voľno), ale tie dva nie.


No, asi je to takto lepšie. Nerád by som niekoho nedajbože zranil a aj keď by to trebárs nebolo kvôli RSke, už som stigmatizovaný a moji šéfovia by mohli dostať výčitku zase zhora (poznáte to – zákon padajúceho hovna), že ako to, že ma nechali ďalej jazdiť po tých incidentoch, ktoré sú určite dôsledkom mojej roztrúsenej sklerózy! Takže to chápem.

Neviem, čo so mnou bude. Dostal som týždeň nútenú dovolenku, počas ktorej teraz rozmýšľam nad ďalšími možnými scenármi.

Takže zažívam opäť také väčšie zemetrasenie vo svojich zabehnutých životných koľajach, čo nesiem dosť ťažko, keďže v určitých stereotypoch, na ktoré som zvyknutý sa cítim dobre a isto. (Keď som ešte študoval, tak jedna partia holiek ma volala “autista”, čo som sa potom dozvedel po rokoch od jednej z nich. Tak toto môže byť jedna z čŕt môjho autistického spektra – že mám rád svoje zabehnuté stereotypy a istoty, a v nových situáciách sa cítim značne nesvoj.)

Už som sa dávno zmieril s tým, že patrím k tej – podľa môjho pozorovania – drtivej väčšine ľudí, ktorá má prácu len ako zdroj príjmu, nebaví ho a nijak nenapĺňa. Živiť sa tým, čo človeka baví, považujem za jedno z veľkých životných šťastí. Výhoda takéhoto – prachobyčajného a nijak prestížneho – povolania na druhej strane je, že po ôsmich hodinách práce prídete domov, venujete sa veciam, ktoré vás bavia a na rachotu si nespomeniete až do druhého dňa, keď vám zazvoní budík.

Takže tá Rozmarná Sviňa mi zasiahla aj do tohto môjho pokojného, ničím nerušeného, krásneho, stereotypného skladníckeho života. Nastáva nová situácia, z ktorej som patrične zmätený.

Najsympatickejšia cesta zo všetkých mi je postaviť si hlavu. Dej sa čo dej, nepoddať sa slečne RSke. Nesmie ma tá sviňa udolať. Aj keď hlavou sa mi honí samozrejme všeličo. Mojou úlohou je teraz obiť si ju plechom a s jej patričnou tvrdosťou ísť proti nepriazni osudu.

Nikdy som nebol žiadny extra bojovník, skôr “salámista”. Ale zdá sa, že RSka zo mňa tohto bojovníka robí proti mojej vôli…som vo vojne, ktorú nemôžem vyhrať, ale nechcem dať svoju kožu lacno..

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on whatsapp
WhatsApp
Share on email
Email
Bitnami