22. O zhoršení (Michal Hellebrandt)

“Tak jsem se zhoršil”, opäť vychádzam z prvej vety románu “Osudy dobrého vojáka Švejka za světové války”, ktorá je v Čechách hádam čítanejšia než biblia, a ktorou som v inej jej forme začal svoj prvý blog pre Aktivní život.

Po skoro dvoch rokoch od oných slov z úst pani doktorky, čo som ani nevedel, čo vlastne znamenajú – “je tam nález, máte demyelinizační onemocnění” – sa moje telesné schopnosti zhoršili – čo som aj sám pociťoval, ale potvrdenie tohto svojho pocitu z úst doktorky na kontrole má predsa len inú váhu. A mňa opäť prepadli čierne myšlienky, síce už nie v takej intenzite, ako prvýkrát, keď som ľahol doma s regulérnou depresiou, nemohol som jesť a schudol som 9 kíl. (Odtučňovacie kúry? Kdepak, milé dámy a páni, poriadna depka a schudnete, za to vám ručím!)

Niekedy dávnejšie som čítal rozhovor s pánom na webe inspirante.cz, ktorý má moju formu RSky – primárne-progresívnu – že najťažšie je neustále vyrovnávanie sa s faktom, keď si naplno uvedomíte, že sa váš telesný stav zhoršil. Tak nejak v tejto fáze som aj ja. Zhoršilo sa to, pracne budovaný domček z karát, ako čo najlepšie fungovať s touto nechcenou spoločníčkou sa zrútil a je nutné opäť ho začať stavať, s vedomím, že je to trochu Sisyfovský boj, keďže viem, že keď ho horko-ťažko postavím, tak tanečným krokom priplachtí slečna RSka v celej svojej sláve, zľahka fúkne a celé vaše veledílo, ktoré má len chabú stabilitu (ako ja) ľahne a vy môžete začať stavať odznova a ešte k tomu za horších podmienok. (Ale v hlave sú predsa už len nejaké skúsenosti, takže staviame na pevnejších základoch!)

Ono – nie je to ľahké, ja viem, čo si budeme povídat, veď vieme svoje – tí, čo sa nás to týka. Občas, keď si prečítam spätne nejaké svoje blogy, že ako som prežíval veci pred časom, pripadajú mi trochu naivné. Nevedel som si predstaviť, čo ma čaká, a myslím, že keď som mal tú depresívnu ataku, tak som si to začal uvedomovať a tušiť…

Ale takto – aby bolo jasné! Neopovážte sa moje blogovanie, pre Boha živého, brať ako nejakého sprievodcu, ako to bude vyzerať! To platí teda pre novo-diagnostikovaných, ktorí začínajú hľadať informácie o RSke a narazia trebárs na mňa. RSka – a v podstate každá choroba – a jej priebeh prudko závisí na tom, ako sa človek k nej postaví. A ja si zďaleka nie som istý, či som jej prežívanie a zvládanie uchopil za správny koniec. Toto je môj príbeh! Nie tvoj.

21. O vplyve hudby (Michal Hellebrandt)

Raz dávno som premýšľal – áno, občas používam aj mozog, ale fakt len opatrne a občas – o tom, že keby som mal mimozemskej civilizácii predstaviť niečo, čím sme my ľudia jedineční, čo je nám vlastné a spoločné, bola by to hudba a smiech.

Smiech je zvláštna reakcia človeka na určitý podnet a je to medzinárodný dorozumievací prostriedok. Vzpomínám si na živý dôkaz – v roku 2006 sme boli na výlete s partiou kamošov v Holandsku. Cestovali sme po ňom stopom a jednu noc sme spali v kempe pri Amsterdame. Bol plný mladých ľudí zo všetkých kútov sveta. Sedeli sme pred stanmi a dopíjali fľašu červeného, kamarát Roman sa už odobral do stanu spať, keď vtom sa z jeho stanu ozval megahlasný megaprd, čo Roman okomentoval lakonickým “joj”. Konečná. Ľahli sme v záchvate smiechu, posilnený červeným a vyfajčenou bylinou, ktorú už dávno predávajú v holandských coffe-shopoch, len tu je stále ilegálna. Nevedeli sme prestať, až sa začali smiať aj naši susedia, a od nich sa nakazili ďalší a ďalší a tak ďalej, až sa rehotal hádam celý kemp Zeeburg. Takže aj keď to tam bol mixom národností hotový Babylon, všetci sme sa smiali, aj keď tí ostatní nevedeli ani čomu vlastne.

A takýto internacionálny komunikačný kanál je aj hudba. Hudbe tiež rozumejú všetky národy, aj keď hovoria rôznymi jazykmi. Hudba má na človeka silný vplyv a s jej pomocou sa dá veľa veci zvládnuť ľahšie. U mňa to aspoň tak funguje. A už som vám dávno žiadnu muziku nevnútil, tak voilá!, tu je celý blog, hehe.

Urobil som si playlist piesní, ktoré som nazval “MS songs”. Predstavím vám ho, a ak si ho vypočujete a len jedna pesnička z neho vám urobí na duši dobre, tento text mal zmysel.

Frank Sinatra – That’s Life – áno, taký je život.

Wyclef Jean – Anything Can Happen – nehádž flintu do žita, pretože stať sa môže čokoľvek. Trebárs…že vynájdu liek na RSku.

Radiohead – How To Disappear Completely – ten mám rád špeciálne vtedy, keď mi nie je dvakrát do spevu. Pretože si so spevákom zanotujem “I’m not here, this is not happening”.

Albert King – Born Under A Bad Sign – hééj, nenarodil som sa práve pod šťastnou hviezdou, bejby…

Chris Cornell – I Am The Highway – lebo aj keď sa nenarodíš práve pod šťastnou hviezdou, neznamená to, že by si to mal zabaliť. Chris to zabalil, aj keď mu osud doprial nádherný hlas, tešil sa trom deťom, svetovej sláve, pevnému zdraviu, a aj tak to bolo málo, keďže sa obesil.

El Michels Affair – Iron Man – ten mi pripomína Marka Blažíčka, ktorý tu blogoval a teraz bojuje s určitými osobnými démonmi podľa mojich informácií. Marku, staň sa zas Iron Manom a vyhraj ten boj.

Massive Attack – Protection – lebo všetci potrebujeme ochranu, nie len my s RSkou.

20. O motivácii (Michal Hellebrandt)

Áno, ten názov, ktorý som zvolil pre tento text znie odstrašujúco. Odstrašujúco v tom zmysle, že to neustále motivovanie okolím k tomu, aby sme my s RSkou boli akční, aby sme nerezignovali, aby sme boli pozitívni (jéééžiš, toto!) pôsobí občas dosť únavne. Nehovoriac o tom, že už aj bez toho som – aspoň ja – unavený v jednom kuse, až na pár svetlých momentov.

Nemienim sa vzdať svojho práva na – vopred sa ospravedlňujem za jadrnejšie výrazivo – nasratosť! Áno, sám som tu predtým párkrát písal, že byť stále nahnevaný na svoj osud, cítiť sa ukrivdene, a tak ďalej, nie je to, čo by ma fascinovalo, a sám som viackrát vyjadril svoj obdiv k ľuďom, ktorí sa aj napriek nepriazni osudu dokážu zasmiať a bojovať. To je cesta, ktorá má fakt priťahuje. Ale! Rovnako, ako byť stále nahnevaný a aj nejmensiu príležitosť využiť k zanadávaniu si a posťažovaniu sa (a prepáčte, bratia Češi, ale za tie roky, čo tu žijem musím poznamenať, že v tejto disciplíne ste naozaj dobrí) je podľa mňa neprirodzené a divné byť zase stále vysmiaty a pozitívny. Mám nárok byť nasratý! Aj keď mám RSku. Chcem si dovoliť sa poriadne nasrať v situáciách, v ktorých je to pre mňa najprirodzenejšou reakciou!

Viete, čo mi pripadá dosť nefér? Keď niekto prisudzuje našu diagnózu tomu, že sme mysleli negativisticky. Áno, myslel som často kriticky a v negatívnej konotácii, ale…chcem tak myslieť aj naďalej! Že mám RSku, tak mám totálne preskočiť na pozitívnu koľaj a stať sa vychechtanym slniečkom?

Čo sa v tomto u mňa zmenilo je, že niektoré veci, kvôli ktorým som si robil ťažkú hlavu mám vietekde. A to je fajn. Energiu na rozdávanie fakt nemám a dobre si rozmyslím, kam ju vložím. Viac selektujem a viac rozlišujem, ktoré veci stoja za starosť, a ktoré sú úplne nepodstatné. Škoda, že som musel dostať RSku, aby som si to uvedomil. Ale tvrdiť, že práve kvôli nim RSku mám…? Hm. Áno, určitý psychický diskomfort môže byť jeden z faktorov, ktoré ku vzniku RSky prispejú. Ale že by bol tým hlavným spúšťačom?

Poznám ľudí, ktorí sú oveľa väčší mrzouti, než ja. Ktorí reagujú oveľa prchkejšie aj na úplné maličkosti. Ktorí sú tiež introvertní a dusia v sebe dosť vecí. Ktorí sú a aj majú právo byť nešťastnejsí, než som ja. A RSku nemajú. Takže len v tomto nebude zakopaný ten príslovečný pes. Doterajšie poznatky o tom, čo vlastne RSku spôsobuje, sú viac-menej na úrovni veštenia z krištáľovej gule, nech sa na mňa odborníci nehnevajú, ale tak to vnímam. Súbor faktorov, ako životospráva, emočné prežívanie, životný štýl…to všetko sa dá vztiahnuť na akúkoľvek chorobu. Máš rakovinu? To preto, že si v sebe mal zlosť, fajčil si a pil, nestravoval si sa zdravo, atď.!

O jasnej a pevne danej príčine vzniku RSky sa zatiaľ nevie. A keď mi niekto povie: “No, to máš kvôli tvojim negatívnym myšlienkam!”, tak má akurát tak fest naserie.  

19. O porovnávaní (Michal Hellebrandt)

Porovnávanie sa je dvojsečná zbraň. Je to trochu ako v tom známom porekadle o pesimistovi a optimistovi: pesimista vidí fľašu z polovice prázdnu a optimista z polovice plnú.

Hovorím si, že keď prekonám túto fázu, keď sa prestanem porovnávať s tým, aký som bol, keď som bol zdravý, až vtedy úplne prijmem RSku ako pevnú súčasť môjho ja. (Sa mi zdá, že sa opakujem, asi som už niečo podobné písal…? Ále čo, opakovanie je matkou múdrosti. Kým neposielam Hanke k uverejneniu dvakrát ten istý text, ešte je to dobré.) 

Teraz sa ešte porovnávam. Bol som športovec, basketbalista. Dokázal som zasmečovať! Behal som dlhé trate aj šprinty, skákal som do výšky, do diaľky, vyskúšal som všetky možné športy – musel som, v rámci štúdia, keď máte niečo naučiť, len teória nestačí, aby ste to vedeli kvalinejšie a vierohodnejšie podať, mali by ste s tým mať aj osobnú praktickú skúsenosť. Mimochodom, medzi nami – aj tak je basket najkrajší šport, ostatné mu nesiahajú ani po členky, sorry. Áno, je to zaujatý názor starého baskeťáka, ale je môj, nikomu ho netlačím a stojím si za ním. Kľudne sa s kýmkoľvek rád pohádam, pretože moje argumenty sú nepriestrelné.

Porovnávam sa aj s ostatnými ľuďmi, nie len sám so sebou pred a po. Minule sme s dcérou pozerali z okna, počítali sme oktávky, koľko ich prejde. Z večierky naproti nám vyšla slečna a pobehla cez cestu. “Hm”, hneď mi blesklo hlavou, “tak toto by som ja nedal”. Pobehnúť? Nehrozí. Skôr prebakať sa, aj to môžem byť ešte rád, že zatiaľ chodím po vlastných.

A keď sa na vec pozriem z pohľadu poloplnej fľaše: narodil som sa v prosperujúcej spoločnosti, v bohatej časti sveta. Šťastie! Mám krásnu dcéru a skvelú partnerku. Šťastie! Mám čo jesť, kde bývať, mám prácu, mám kapelu, mám gramofón, z ktorého práve počúvam vinyl Nicka Cavea. Šťastie! 

Učím sa prežívať šťastie teraz a skúšať sa nebáť budúcnosti. Nejde mi to úplne, priznávam a ani si nemyslím, že by mi to niekedy úplne šlo. Nejaké obavy a čierne myšlienky v tej hlave asi vždy budú. Ale asi je dôležitý pomer. Aby tá temnota človeka nepohltila, aby mala pokiaľ možno, čo najmenší priestor.

Opatrujte sa, viete, že sme riziková skupina.  

18. O životných pravdách (Michal Hellebrandt)

Nie, nemienim sa venovať korona vírusu, nebojte sa. 

Pokojne sa vo svojich protiatómových krytoch uvelebte, uvarte si čaj zo svojich naškrečkovaných zásob, ktoré vám vydržia minimálne do zimy roku 2022, rozhodne nevychádzajte von (nám RSkárom s našou rozbitou imunitou reálne hrozí lynč), zabaľte sa do deky a začítajte sa.

V tomto blogu sa budem venovať spochybňovaniu niektorých konvencií, pretože ako mi RSka vnútila pohľad na naše ľudské bytie z inej perspektívy a obrátila život na ruby, tak aj na rôzne životné “pravdy”, ktoré boli pre mňa často smerodatné, sa pozerám inými očami.

Poďme na to:

“Kto nemá rád seba, nemôže mať rád ani ostatných” – čo je to vlastne za blbosť? Vždy som mal trochu pocit viny, že nemám ostatných dosť rád, pretože k sebe nechovám dostatočnú sebalásku. To je pravda, nemám sám seba veľmi rád, vidím na sebe množstvo chýb a nie som sám so sebou úplne zrovnaný. Ale buďme úprimní: vy ste? A ak áno, tak koľko ľudí z vášho okolia je? A okrem toho – prečo by som nemohol mať rád iných ľudí, aj napriek tomu, že práve neoplývam sebaláskou? Snáď to, že budem mať rád niekoho iného nepodmieňuje to, že najskôr musím mať rád sám seba?! 

Ešte počas štúdií som mal predmet s názvom “patopsychológia”. Učilo sa v ňom o rôznych povahových odchýlkach od normálu. Keď som sa učil na skúšku, pri čítaní skrípt som si hovoril: “Jéžišmárja, veď toto mám, a toto je celý môj kamoš, a toto má tamten, a toto tamtá…” Skrátka prišiel som na to, že nikto, koho poznám nie je normálny, ani ja nie.

Ďalšia životná pravda, že “rovný rovného si hľadá” len potvrdzuje to, že všetci ľudia, s ktorými sa priatelím sú psychouši, keďže som psychouš aj ja sám!

Keď som o tom povedal na jednom sedení svojej psychologičke, tak mi na to povedala niečo, čo som vôbec nečakal: že je úplne v pohode mať nejakú odchýlku, že to tak má väčšina ľudí a naopak ten, kto je o sebe presvedčený, že je úplne normálny, s najväčšou pravdepodobnosťou normálny nie je! Úplne mi tým zbúrala moje dlhoročné presvedčenie, že som psychouš. 

Takže moji milí psychopati a psychopatky, hoďte sa do kľudu. Nie sme na tom až tak zle.

A ešte ma napadá v tejto súvislosti jeden rozpor medzi dvomi životnými pravdami: “rovný rovného si hľadá” versus “protiklady sa priťahujú”. Tak ako vlastne? Ktorá pravda je pravda? Ste z toho magori? Nevadí, to znamená, že ste vlastne úplne normálni!  

17. O koníčkoch (Michal Hellebrandt)

V tomto blogu sa chcem venovať práve vznikajúcej kapele. 

Kapela je pevná súčasť môjho života a koníček. Takže vlastne píšem o tom, že bojujem o to, aby mi RSka nezabránila venovať sa svojmu milovanému hobby.

Pri hľadaní bubeníka sa nám ozvala holka, volá sa Helena, že sa jej naša hudba páči, a že by to chcela skúsiť. Boli sme si zahrať a basák nebol zrovna “na větvi”. Ale ja som v Helene videl obrovskú chuť a zápal pre vec. Musím vám najprv o Helene niečo povedať, aby som uviedol veci do kontextu: Helena v civilnom povolaní učí hru na klasickú gitaru (!), vyštudovala konzervatórium (!!), no a boli sme s priateľkou na jej koncerte v Maiselovej synagóge (!!!), kde vystupovala s flautistkou Kristinou, s ktorou hrajú ako Duo Conspiro už roky. No a pri gitare, ktorá je pre ňu v podstate profesiou, sa začala v hobby-režime učiť hrať na bicie. Inak ahoj Heleno, zdravím ťa!

Tak sme si s basákom sadli na pivo a dohodli sme sa, že to ukončíme, on mal možnosť ísť hrať s inými borcami, ja som ostal s Helenou a začali sme patlať nové pesničky a chceme postaviť kapelu s holkou za mikrofónom (obom sa nám páčia ženské hlasy) a chlapom za basou. Takže budeme genderovo vyvážená kapela, čo je dnes trendy a bol by v tom čert, aby sme neokupovali svetové hitparády! Čakajú nás hotely, limuzíny, štetky (a gigolovia samozrejme), koks a chlebíčky.

Teraz vážne: dali sme si inzerát, že hľadáme bubeníka a ozvali sa štyria. Jeden bol spievajúci bubeník, okolo 55 rokov, a keď sme si s basákom pustili ukážku jeho tvorby, čo nám poslal, ozval sa song, ktorý by z fleku mohol rotovať na rádiu Blaník a hlas, ktorý spieval tklivú pesničku o tom, aký je sám. Toto by neklapalo, nás vkus je úplne iný. Potom tam bol chlapík, čo sa vybúral v aute deň predtým, čo sme si mali ísť zahrať a zlomil si ruku. A do tretice sa ozval chlapík, ktorý nám tiež deň pred dohodnutým hraním napísal strohú SMS: “cau hele zitra nikam nejezdete ja nechci delat muziku se slovakama mej se cus. No a nakoniec sa ozvala Helena, ktorá do toho šla ignorujúc fakt, na ktorý som ju dopredu upozornil, že mám roztrúsenú sklerózu, neviem, do kedy budem schopný hrať a už teraz mám určité pohybové ťažkosti. 

Heleno si frajerka a ani nevieš, čo to pre mňa znamená, že sa ďalej môžem venovať kapele, aj keď som na tom tak, ako som. Klobúk dole pred ženskou energiou, asi sa stanem feministom, pretože vy holky ste proste dobré!

A čo to znamená pre mňa? Veľký záväzok voči Helene dostať zo seba to najlepšie, snažiť sa a bojovať o každý deň. Mám dva motory: jeden je moja malá dcéra a partnerka. A druhý kapela s Helenou, ktorá do toho ide po hlave a mojej indispozícii neprikladá váhu. 

Neviem, ako to všetko dopadne. Každopádne je už toto, čo sa stalo, že niekto so mnou rozbieha kapelu aj keď vie, že slečna RSka číha za rohom a už zajtra nám to môže obom prekaziť strašne nepravdepodobná záležitosť a memento pre všetkých: nevzdávajme sa.

Heleno díky! A Klárko, pridaj sa k nám, páči sa nám tvoj spev! 

16. O pravidlách (Michal Hellebrandt)

Minule som počúval v podcaste Rádia Wave spoveď “life hackera”.

Už si nepamätám, či sa takto otituloval sám, alebo ho takto pomenovali speakri z rádia, ale life hacker, ako vyplýva z názvu, je niekto, kto hackuje sám život. Všetci hádam vieme kto je to hacker. Sú to počítačoví experti, ktorí majú počítačové systémy tak v malíčku,že preniknú do ich fungovania a prispôsobujú ich svojim potrebám. Pracujú na temnej alebo svetlej strane sily, čo znamená, že buď vo vlastný (na úkor iných) alebo obecný prospech.

Tento chlapík hackoval život tak úporne, že si uhnal mŕtvicu. Hackovať život, ak si dobre pamätám (sorry chlape, ak sa mýlim, bolo to už dávno a ja si často nepamätám, čo bolo včera), je žiť život efektívne a zdravo, vyhýbať sa všetkým nežiaducim vplyvom a zvyšovať jeho kvalitu prostredníctvom rôznych zlepšovákov. Pamätám si, že pri rekonvalescencii mu doktor (psychiater?) predpísal antidepresíva, a on ich spočiatku odmietal, že predsa nebude brať takéto s….y. A keď s tým oboznamoval manželku, tak tá mu odpovedala, že bez nich nech sa domov nevracia.

Tak ja som si napísal 13 zlatých pravidiel, ktoré si čas od času pripomínam, a ktoré som nazval “RS hacking”. Rozhodne ich tu nemienim vymenovávať. 

Za A: RSka je tak individuálna choroba s tak odlišnými príznakmi, že pre každého platí niečo iné, a s tým súvisí aj za B: nech si každý napíše svojich 13 pravidiel sám, ja ani zďaleka nemám patent na rozum a nebudem nikomu nič podsúvať. Ale jedno z nich by mohlo platiť pre nás všetkých, je to rada od pani psychologičky (ktorá mi mnoho vecí osvetlila), a ktorá mi utkvela v pamäti: neži svoju diagnózu už teraz. Viete, čo tým myslela, nie ste predsa blbí. Na margo tohto mi rozprávala príbeh o jednej pani, ktorá sa tak strachovala, že dostane rakovinu, že ju nakoniec aj naozaj dostala.

Môj otec hovorieva, že kto chce kam, pomôžme mu tam. Ja som síce túto dráhu RSkára nechcel, ale keď už na nej som, rozhodne RSke nemienim pomáhať. Aj keď – minule som sa pristihol pri takej kacírskej myšlienke, že chcel by som vlastne, keby som mal tú moc, aby som RSku nemal? Aby som sa na život pozeral ďalej tými očami, ako keď som bol úplne zdravý? Aby sa mi neprevrátil hore nohami? Hm. S Hamletom si hovorím “toť otázka” a s Andrejom Šebanom “let’s think about it”, ako povedal v jednom rozhovore (hehe, zase sa mi sem podarilo prepašovať podprahový hudobný tip).

Ideálny stav by bol prejsť si túto cestu, ktorú som absolvoval (a ktorá už pravdepodobne nikdy neskončí) a potom sa z RSky vyliečiť. Tak makáme, panie a páni výskumníci, makáme, je nás tu dosť, ktorí vysoko oceníme výsledky vašej práce! Nobelovka čaká!

P.Š.: Ak je tu nebodaj niekto, kto môj “seriál” číta pravidelne, tak iba že spolupráca s novým bubeníkom sa nakoniec nekoná, ale našla sa bubeníčka a staviame novú kapelu. 

15. O aktívnom živote (Michal Hellebrandt)

Môj posledný tohtoročný príspevok má názov zhodný s názvom tohto webu.

Prečo? Nuž preto, že ma zase raz niečo napadlo. Občas ma niečo napadne a najlepšie je, keď je to úplná kravina, pretože kraviny milujem – človek môže trepnúť kravinu a nenesie za to žiadnu zodpovednosť, pretože je to predsa kravina! O kravinách konverzujem najradšej. Keď niekto na mňa vytiahne poriadnu blbosť, hneď viem, že je to môj človek a budeme si rozumieť. Najlepšie je, keď sa druhá strana hneď chytí, a tak tú kravinu rozvíjate až do absurdných polôh, na konci čoho býva väčšinou smiech.

Prepáčte mi, ak som bol v niektorých svojich textoch príliš vážny. Keby som bol v role čitateľa, asi by som si sám liezol na nervy. Ale keď máte v tele takúto kravinu, akou RSka bezpochyby je, je ťažké trepať kraviny, pretože človek má sklony nebrať kraviny na ľahkú váhu. Čo som to práve vypotil za kravinu?!

Vrátim sa radšej k pôvodnej myšlienke. Už dlhšie si do kalendára zapisujem, čo za matroš som si ten-ktorý deň dal. Týka sa to ukľudňujúcich liekov a liekov na spanie. Vzniká na nich závislosť (benzodiazepam je regulérna droga. Poznáte klasiku od Jacka Kerouaca „Na ceste“? Vraj celý román napísal pod jeho vplyvom a na jeden záťah. Vôbec, dosť beatnikov si na „benzákoch“ údajne ulietavalo), takže chcem mať prehľad, čo kedy užijem. Stanovil som si týždennú kvótu, koľko týchto medicín môžem užiť, aby som sa závislým nestal, nechcem byť legálny feťák. Rád by som ich raz vypustil úplne. (Zatiaľ ich v prípade núdze beriem, ale nepotrebujem ich, no faaakt, mám to pod kontrolou, ale kto by mi na ne siahol, toho asi uškrtím!) No a cez víkend som mal zase raz čierne chvíľky, motal som sa od steny k stene, nechcelo sa mi nič riešiť, veď predsa toho s RSkou veľa nenariešim, a aj tak sa mi nič nechce, som unavený, a bla-bla-bla. V nedeľu toto rozpoloženie stále neprešlo, tak som užil (vraj „užil“. To evokuje „užil som si…“) liek na ukľudnenie, a aj keď svoju týždennú kvótu som tým prekročil, nepomohlo. Večer ma priateľka vyhnala do plavárne, pretože som medzi zubami cez deň precedil, že si možno pôjdem zaplávať večer, ale potom sa mi nechcelo…

Tak ma vykopala z domu (zlatíčko moje) a už po ceste som zo seba začal mať lepší pocit. Keď som dal prvých pár temp v bazéne, bolo mi zrazu fajn. A blesklo mi hlavou, že „aktivní život“ je pre tento web venujúci sa RSke trefný názov. Pretože človek asi musí vyvinúť nejakú aktivitu, aj keď sa mu stokrát nechce, ak chce mať lepší pocit. Aktivita prinúti človeka sústrediť sa na niečo iné, ako na sebaľútosť. Proste niečo robiť, aj trebárs úplné kraviny.

Dám k dobru historku, ako sme raz dávno, ešte s prvou kapelou, pili pivo pred televízorom, keď v ňom začala ísť reklama…na televízor. V tej reklame spieval José Gonzáles song „Heartbeats“ (všimnite si, ako som vám elegantne podsunul čo si pustiť) a skáču tam farebné guličky, aby sa zdôraznilo nádherné zobrazenie farieb nového televízora. My sme sa pustili do siahodlhej a intelektuálne ladenej diskusie, či sú tie guličky skutočné, alebo spravené počítačom. Hm. Jaro Filip spieva v jednej pesničke o nás, Slovákoch: „My sme nerozbili atóm, a čo na tom. Skúste zrátať, ľudia premilí, tie kotrby, čo sme rozbili“. Tak to sme boli presne my. Nikomu sme síce kotrbu nerozbíjali, ale atómy tiež nie. Miesto toho nám vŕtala v hlavách záhada farebných guličiek v reklame.

Aj moja dvojročná dcéra mi to naordinovala. Pred dvomi týždňami som maródil, dostal som najhoršiu chlapskú chorobu – rýmičku.

A ona mi hovorí, že je doktorka.

A ja: „Jó? Tak paní doktorko, a co mám teda dělat?“

Ona: „Blbiny.“

Občas mám pocit, že deti sú tie rozumné, a my dospelí by sme sa mali od nich učiť.

A aby som nezabudol – pekné Vianoce a Silvestra. A v novom roku sa nezabudnite riadiť radou mojej dcérky a spraviť občas nejakú tú blbinu.

Ďakujem za priazeň, veľa to pre mňa znamená, keď sa niekto zaujíma o tieto moje…blbiny. 

Veľa síl všetkým!

14. O výdrži (Michal Hellebrandt)

Uf. V minulom blogu som sa vyznával zo svojej lásky k muzike a aký zásadný vplyv má na môj život. Vo svojej stručnej autocharakteritike na tomto webe mám uvedené “som gitarista v kapele”. Po udalostiach posledných dní som však mal tendenciu zmeniť to na “už nie som gitarista v kapele”. 

Kapela sa totiž rozpadla. Bubeník nás opúšťa. Áno, posledné koncerty sprevádzali určité problémy, z môjho pohľadu nič zásadné, väčšinou technického charakteru. Nič, čo by sa nestávalo aj u iných kapiel, hlavne u takýchto amatérskych. Nič, čo by bol dôvod k tomu kapelu opustiť. Náš bubeník nás však opúšťa, a tieto problémy uvádza ako jeden z dôvodov. A vo vcelku emotívnej mailovej komunikácii mi napísal, mimo iné, aj toto: “…irituje ma, že ti pomaly padá gitara z rúk…”, “…šlo mi o teba z dobrosrdečnosti a loajality, aby ti zostalo aspoň niečo…”, “…toto sa j..e do s…..k a buď to skončí na tom, že ty nebudeš vládať (čo nie je tvoja chyba, ale musíme s tým počítať)…”, a “…v kapele som iba kvôli tebe, lebo som ti nechcel zobrať to posledné voľnočasové potešenie, čo máš. Vy už si druhého bicmana nezoženiete, to ti garantujem.”

Uf-uf. Sú tam aj iné dôvody, pre ktoré sa rozhodol to s nami skoncovať, ale podľa môjho skromného názoru je ten hlavný moja roztrúsená skleróza a s tým súvisiaca nie veľmi ružová perspektíva. A u ambiciózneho a šikovného bicmena, ktorý má iné predstavy, ako dvaja 40 roční týpci, z ktorých jeden ho vyslovene s…e tak, že, citujem: “toho by som zapichol nožíkom hneď aj teraz” a druhý má nevyliečiteľnú chorobu, v dôsledku ktorej skôr, či neskôr bude musieť zavesiť gitaru na kliniec, je pochopiteľné, že z takéhoto projektu vycúva, kým môže.

Trošku si prisadím: napadá má v tejto súvislosti prirovnanie, v ktorom sa hovorí niečo o krysách, ktoré zdrhajú prvé, keď sa loď potápa. Na druhej strane má napadol aj Titanic, ktorý sa potápa, ale na jeho hornej palube kapela aj pri všeobecnom zmare stále hrá.

Keď sa však pozriem na vec z jeho uhlu pohľadu, rozumiem mu. Ktovie, ako by som sa na jeho mieste zachoval ja. Prajem mu, nech sa mu splní to, čo chce. Naše cesty sa rozišli v konečnom dôsledku kultivovane.

No a aj keď mi “garantuje, že si ďalšieho bicmena nezoženieme”, predsa sa len o to pokúšam. Pretože tu už nejde len o nejakú kapelu, v mojom vnímaní ide o boj s RSkou, o dokázanie si toho, že aj keď ju mám, nezabráni mi venovať sa svojmu hobby, ktoré milujem. Chcem vydržať v tomto boji. To však predpokladá bicmena, ktorý do toho pôjde a bude bojovať po mojom boku, a nie vyplakávať, ako sa pre mňa obetuje a že je s nami len zo súcitu so mnou. O takýto súcit vonkoncom nestojím. Basáka chcú ešte do inej kapely, z fleku by mohol ísť hrať k nim. Ale nejde, zostáva so mnou bojovať ďalej. Zatiaľ hrať ešte dokážem, aj keď komplikácie tu už sú, ale nemienim zahodiť gitaru do žita, kým ešte nemusím. Chcem vydržať, kým budem môcť.

No a na inzerát sa mi ozval bicmen, čo to s nami chce skúsiť. Aj keď vie, aké sú okolnosti, pretože som ho na rovinu oboznámil po maile ešte predtým, ako sme sa vôbec videli.

Táto záležitosť opäť trochu nabúrala moju skepsu k tomu, že – ako mi raz kamoška povedala – nič sa nedeje náhodou. Pretože jeho mamka má viete čo? Roztrúsenú sklerózu.

Môj scenár je nasledovný:

V prípade, že si hudobne a ľudsky sadneme, s kapelou pokračujem a hrám dovtedy kým budem môcť. Ako na tom Titanicu.

Ak nie, hľadáme ďalej.

A keď môj stav dospeje do fázy, že nebudem schopný ďalej hrať, zoženiem gitaristu, ktorý bude mať podobný feeling ako ja a nahradí ma. A budem chalanov ďalej podporovať a pomáhať im, ako budem vedieť.

Lebo ako spieva Slobodná Európa: “Niekto je celý život zdravý, a iný zasa nie, tak to už chodí na svete.” Takto to proste chodí na svete, a ako sa k tomu postavíme je na nás.