24. O limitoch (Michal Hellebrandt)

“No – no, no – no – no – no, no – no – no – no, no – no there’s no liiiimiiit…” – pozná to niekto? Dancefloorovú dvojicu z 90tych rokov (už som chcel napísať “kapelu”, ale uvedomil som si, že “kapela” by bolo pre týchto interpretov nezodpovedajúca charakteristika) 2 unlimited.

Nie, to nie je môj dnešný hudobný tip. Alebo ak to vezmeme dnes trochu ako freak-show, tak môže byť, hehe. Prípadne tomu môžeme hovoriť “děsný hudební tip”.

Ale späť k meritu veci: limity. Môj osobný vzťahový život prechádza v dnešných dňoch bohužiaľ dosť turbulentným obdobím. Netuším ako to dopadne. S nejakými vecami nie som spokojný ja, s nejakými partnerka, a ja kvôli našej malej dcérke dúfam, že dokážeme nájsť spoločnú reč a riešenie, a ustojíme to.

No a ako s tým súvisia oné limity? Tak, že ako človek s RSkou som si tie limity sám nastavil, resp. dovolil som RSke, aby mi tie limity nastavila ona. Už dlhšie som s nejakými vecami nespokojný. Ale stále som si myslel: “Čo ty vlastne chceš, buď rád, že si rád, máš RSku, takže si vlastne človek druhej kategórie, len úplne zdraví ľudia sú plnohodnotní, takže držať hubu a krok.”

Ale pozor! Chyba lávky. Viete čo som si uvedomil? To, že dostanete od života takúto facku môže človek zobrať dvomi spôsobmi:

a) Sklopiť uši a nechať sa biť ďalej, pretože au, au, ja som ten chudáčik s chorobou, poľutujte ma, postarajte sa o mňa, ja predsa už nemám nárok od života niečo chcieť, ja som skončil!

Alebo:

b) To, že mám túto nemoc ešte neznamená, že si bude so mnou robiť každý čo chce! Ako povedala na prednáške, ktorú Hanka Potměšilová organizovala pre novo-diagnostikovaných RSkárov pani psychologička Renáta Malinová: nemoc nevnímať ako NE-moc. Chápem to tak, že človek by mal mať nad svojím životom MOC, a nie stáť kam ho postavia, aj keď má nemoc.

Viete, čo myslím? Človek by nemal s vážnou chorobou nadobudnúť pocit, že skončil a že je vydaný na milosť a nemilosť druhým! Nezabúdajme na jedno: to, že kvôli zdravotnej komplikácii klesneme fyzicky, nám ponúka možnosť sa zamyslieť a obrovsky vyrásť psychicky. Táto možnosť sa k ľuďom, ktorým nič nechýba sotva dostane. Využime ju! Je síce blbé, že sme si neuvedomili už predtým, kým sme boli zdraví, že niečo nie je v poriadku v našom vnímaní a prežívaní, a že tá nemoc musela prísť, aby sme sa zastavili a začali vidieť veci z iného uhlu pohľadu. Ale keď už, tak aspoň teraz máme šancu na zmenu našich zažitých stereotypov.

P.S.: Zdá sa mi, že Meky Žbirka si pomenoval svoju kapelu Limit. WTF? Ako si niekto môže pomenovať kapelu Limit?? To je ako keby si človek pomenoval kapelu “Obmedzenie”. Alebo “Handycap”. Alebo: “Toto nedám, aj keď by som mohol, ale je pohodlnejšie ostať v krabici ‘Som ne-mocný’ “.



Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on whatsapp
WhatsApp
Share on email
Email
Bitnami