Šiel som z neurológie trochu ako mechom udretý, píšem„trochu", lebo to až tak veľké prekvapenie nebolo – na základe príznakov,
ktoré sa u mňa už asi rok prejavovali som s tým počítal ako s jednou z
možností. Vonku som si zapálil cigaretu a hneď som si začal uvedomovať
nasledovné: Hm, družka moja biela, štíhla, s láskou ubalená a strašne nezdravá,
ty budeš jednou z posledných. Čo môžem prirátať RSke k pozitívam, že budem
donútený prestať fajčiť.
Večer som sa na seba pozeral do zrkadla a v duchu som si
hovoril asi niečo takéto: „OK, prijmi to, už je to takto. Teraz je dôležité
myslieť pozitívne a postaviť sa k tomu ako bojovník, ktorý urobí všetko preto,
aby zvyšok života prebehol v čo najprijateľnejšej forme“. V posteli som ešte
surfoval na nete a snažil sa vstrebať nejaké informácie o RS, keď som narazil
na tieto stránky a medzi cennými informáciami aj blog Marka Blažíčka. Svojim
jemne cynickým prístupom k RSke a nadhľadom má rozosmial. Pomyslel som si, že
aj ja by som mohol začať písať blog. Nemám síce literárne skúsenosti, ani
pravdepodobne nebudem tak vtipný ako Marek, ale vzhľadom na to, že som čerstvo
diagnostikovaný RSkár, môžem začať písať akýsi seriál, ktorý by ľuďom, ktorí sa
ocitnú v tejto situácii mohol pomôcť tým, že si budú vedieť urobiť predstavu,
čo ich asi čaká a tú predstavu im ponúkne neformálnym jazykom človek, ktorý to
práve zažíva.
Takže vitajte v mojom novom živote pod značkou RS. A vlastne
v ňom vítam aj sám seba, pretože som tu tiež nováčik. Osud má hodil na inú
trať, po akej som doteraz bežal (no, posledný rok skôr motal sa).
Pokračovanie nabudúce.
