V jednom našom songu (v minulosti, keď som ešte v našej kapele aj „spieval“, v súčasnosti už hráme len inštrumentálne) je krátky text: „Život sa skladá väčšinou z čakania.“
Bolo tým myslené to, že v živote veľmi často niekde a na niečo čakáme: v práci, ktorá nás nenaplňuje, iba živí (myslím, že nás je väčšina), čakáme na koniec smeny. Čakáme na autobus a v autobuse čakáme, kým nás dovezie do nášho cieľa. Na úrade čakáme, kým nás odbavia. V obchode čakáme pri pokladni v rade. Čakáme v dopravnej zápche. V bare alebo v reštaurácii čakáme na čašníka, kým nám donesie drink/jedlo. Svet je plný čakajúcich ľudí.
Ale čakateľov na to, na čo teraz čakám ja, určite až tak veľa nie je. Konkrétne na prijatie do RS centra a započatie liečby, keďže lumbálna punkcia potvrdila, že demyelinizačné ochorenie alias roztrúsenú sklerózu skutočne mám. Píšem síce, že až tak veľa nás RSkárov nie je – myslené globálne – ale na druhej strane nás lokálne, v Prahe, bude asi celkom dosť, keďže najbližší termín prijatia do RS centra vo FN Královské Vinohrady, pod ktorú spadám, je možný až vo februári (únor) kvôli nedostatočnej kapacite. Pokračování ZDE
