26. O alternatívnej realite (Michal Hellebrandt)

Tak bacha! Prituhuje! Tento blog som sa rozhodol začať poéziou(!).

Nechajme, prosím, stranou fakt, akú umeleckú úroveň táto “poézia” dosahuje. Ide o autorskú báseň, ktorej cteným tvorcom ráči byť moja ctená osoba v celej svojej ctenej maličkosti (panebože, čo som to zase vypotil za vetu?!).

Pozor, zbystrite svoje RSkou ťažko skúšané zmysly, tu je, nazval som ju honosne a vzletne

TÚŽBA

Dalajláma povedal:
“Pozor na to,
čo si prajete.
Mohlo by sa vám to splniť!”

Ja som tak veľmi túžil
byť iný ako ostatní,
až som sa ním stal.

Splnilo sa to,
čo som si prial!

Teraz túžim po tom
byť ako ostatní.
Ale svoje priania
som už – zdá sa –
vyčerpal.


Tak čo? Cvrnkli jste si do kalhot? Ja viem, ste umelecky naplnení až po okraj, emócie z vás tryskajú, oči sa zaliali slzami a vnútrom sa rozlial teplý hrejivý pocit, ktorý spôsobuje skvelý umelecký zážitok; pocit, že ste práve prežili niečo výnimočné, niečo, čo vás zasiahlo až do morku kostí! Neďakujte mi, urobil som to pre vás rád.

Dobre, zobudil som sa a vytiahol ruku zo šerbľa (“šerbeľ” je po slovensky nočník, to sa tak u nás hovorí, keď sa nepatrične zasnívate a potom sa z toho preberiete: “…a potom som sa zobudil a ruka v šerbli”. Nepýtajte sa ma prečo a kde je pointa; netuším).

Následne ponúkam rozbor tohto umeleckého skvostu: sme iní, my RSkári, než zdraví ľudia, to je jasné. Asi je zbytočné snažiť sa robiť všetko tak, ako zdraví jedinci. A asi je dobré si tento fakt uvedomiť a žiť svoj život ako RSkár. Pre nás platia iné pravidlá. Žijeme v alternatívnej realite. V realite, kde má všetko úplne iné rozmery, váhu, hmotnosť, veľkosť, sú iné vzdialenosti – teda týka sa to predovšetkým tých z nás, ktorí sme v progresívnej fáze tejto choroby. Považujeme za dôležité úplne iné veci, než ostatní.

Z týchto skutočností sa dá vyvodiť to, že sa musíme riadiť inými zákonitosťami a hodnotami, než zdraví ľudia. Nemôžem sa porovnávať so zdravou populáciou, oni žijú v trochu inej realite než ja (…a nemôžem sa porovnávať ani sám so sebou predtým, keď som RSku nemal). Môžem (a vlastne musím) koexistovať s ostatnými, ale to, že pre mňa platia iné – hlavne fyzikálne – zákonitosti by som mal mať stále na pamäti. Sme proste “alternatívni ľudia”, či chceme, či nechceme. Mňa síce alternatíva v hudbe, v umení všeobecne a aj v spôsobe života už dlho baví a zaujíma, ale až takýto alternatívny človek som zase byť nechcel, hehe…no čo sa dá robiť? Osud ma hodil do tejto vody (alebo skôr bažiny), buď sa v nej naučím plávať, alebo…

Hm. Dobre, tak som si zafilozofoval, a teraz si sadnem (no, veď som vlastne doteraz tiež nič iné nerobil, než sedel) a otvorím si pivo, ako hocikto iný – pivo ostáva pre všetkých spoločné a rovnaké, to je železná istota. Pivo nás proste všetkých spája (okrem tých, čo pivo nepijú, ale to je zas ďalšia sorta alternatívnych ľudí, pre ktorých márne hľadám pochopenie).