Štěstí. Co je štěstí. Muška jenom zlatá. Ste šťastní? Zacitujem nejakú slečnu Kláru s RSkou (čítal som to, už neviem kde a kedy, ale jej slová som si poznamenal):
“Stačí pouze být. Předem se nestrachovat z toho, jak složitý a těžký život bude, když vidíme všechny problémy, strasti a utrpení okolo nás. Dovolme si být konstantně šťastní a pomozme tomu, aby mohli být šťastní i lidé okolo nás.”
Hm. Dovoľujem si byť konštantne šťastný ostošesť, ale nejde mi to. Keď mi padajú veci z rúk, nadávam ako špaček, keď sa neviem trafiť kľúčom do zámku, nadávam ako pohan, keď mám prejsť aj celkom krátku vzdialenosť a zrovna na to nemám energiu (väčšinou), nadávam ako starý spotený chlpatý kamionista, čo uviazol v zápche. Od šťastia je to ďaleko, ako do Šanghaja.
Ale o tomto sa asi nebavíme, všakáno. To sú malé nepríjemnosti, ktoré zásadným spôsobom neovplyvňujú pocit konštantného šťastia. Bolo by trochu divné a neprirodzené rozžiariť sa ako slniečko, keď vám už tretíkrát vypadnú kľúče z ruky: “Jéé, to je super, zase mi tie kľúče vypadli, musím sa pre ne zase zohnúť, to je príma…” Aj keď – dá sa na to pozrieť aj z tejto perspektívy: “Ešte sa dokážem pre tie kľúče sám zohnúť, je to dobré…”
…to ale asi tiež nie je veľmi dobrá cesta. Pretože…keď sa už pre tie kľúče nebudem vedieť zohnúť, znamená to, že už nemám právo byť šťastný…?
Uf, byť šťastný je teda pekne zapeklitá záležitosť. Byť v kuse nasratý je o dosť ľahšie. Asi preto je toľko ľudí stále nasratých.
Možno si aj slečna Klára zanadáva, keď jej vypadne niečo z rúk, nebodaj dvakrát! U mňa vtedy lietajú hromy-blesky. Stále si hovorím: “Kľud človeče, tým, že sa budeš rozčuľovať nič nezmeníš.” A aj tak sa rozčuľujem. No ale – zároveň musím dodať jednu skutočnosť: k pocitu spokojnosti – šťastie je možno silný výraz – mi chýba tak málo, ako je cítiť sa úplne normálne. Obyčajne.
Aj moje blogy sú odrazom momentálneho stavu.
Píšem vtedy, keď mám náladu na písanie a je to dobrá nálada. Keď som v depresii, keď cítim beznádej, smútok, keď sa ľutujem, vtedy ma to ani nenapadne. Nepíšem. Aj keď – jeden blog som napísal v depresii. A to dosť silnej a akútnej, nevedel som ani jesť a schudol som deväť kíl. To som sa však prinútil, lebo som len začínal s blogovaním a chcel som zachovať nejakú kontinuitu. Teraz som už zaslúžilý a ostrieľaný bloger a môžem písať kedy chcem, ha!
Ako keď sa v liste spýtala spisovateľa Charlesa Bukowskeho jeho obdivovateľka, nepamätám si meno, hovorme jej trebárs pani Smithová:
“Drahý pane Bukowsky, co jste dělal těch deset let, když jste nic nenapsal?”
Bukowsky mal totiž vo svojej tvorbe 10 ročnú prestávku, keď nepísal, len robil podradné práce, chlastal a bil sa po baroch a potom začal opäť písať. A odpovedal jej takto:
“Drahá paní Smithová. Nepsal jsem.”
