Bolo týmmyslené to, že v živote veľmi často niekde a na niečo čakáme: v práci, ktorá
nás nenaplňuje, iba živí (myslím, že nás je väčšina), čakáme na koniec smeny.
Čakáme na autobus a v autobuse čakáme, kým nás dovezie do nášho cieľa. Na úrade
čakáme, kým nás odbavia. V obchode čakáme pri pokladni v rade. Čakáme
v dopravnej zápche. V bare alebo v reštaurácii čakáme na čašníka, kým nám
donesie drink/jedlo. Svet je plný čakajúcich ľudí.
Ale
čakateľov na to, na čo teraz čakám ja, určite až tak veľa nie je. Konkrétne na
prijatie do RS centra a započatie liečby, keďže lumbálna punkcia potvrdila, že
demyelinizačné ochorenie alias roztrúsenú sklerózu skutočne mám. Píšem síce, že
až tak veľa nás RSkárov nie je – myslené globálne – ale na druhej strane
nás lokálne, v Prahe, bude asi celkom dosť, keďže najbližší termín prijatia do
RS centra vo FN Královské Vinohrady, pod ktorú spadám, je možný až vo februári
(únor) kvôli nedostatočnej kapacite.
Približne mesiac už ubehol, odkedy som tam
volal, takže ešte dva a pol mesiaca. Argumentoval som síce, že všetky potrebné
dokumenty mám, s liečbou RS by sa malo začať čo najskôr a – pokiaľ viem – je
zákonom určená povinnosť prijať pacienta do RS centra od určenia diagnózy do
jedného mesiaca, ale…nepochodil som. Pretože predo mnou sú ďalší čakatelia a
nie je najmenší dôvod, prečo by som mal mať pred niekým prednosť. A nikoho by
som ani z etického hľadiska predbehnúť nechcel, nemám rád protekciu a
kamarádíčkovanie. Aj keď priznávam, že sám som v živote párkrát protekčne niečo
získal/niekam sa dostal, tak som potom dobrý pocit z toho nemal, pretože
mi bolo jasné, že bez patričnej známosti by som to nemal/nedostal a nenávidím,
keď sa ľudia priatelia iba z prospechárstva: tak s ním sa spriatelím, pretože
on mi môže niečo poskytnúť, je jedno, že je to bezcharakterná sviňa, hlavné je,
že mi pomôže.
Sestry a
doktori sa zvyčajne nemajú možnosť naklonovať, takže rozumiem, dopyt prevyšuje
ponuku. Počet RS centier je poddimenzovaný, a keďže nás s touto diagnózou
údajne stále pribúda, nedá sa nič robiť…
A tak sa
motám svetom a životom, som stále unavený a vyčerpaný a…čakám. A dúfam, že ma
dovtedy nepostihne žiadna vážna ataka a neochrniem. Nečakám od nasadenia liečby
nič menšie, ako že mi do stále vyčerpaného tela vleje zázračnú energiu, od
samého nadšenia vybehnem z nemocnice ako Usain Bolt (beh je v súčasnosti
nemožný, už nie jedna električka mi ušla pred nosom, keďže nie som schopný
pobehnúť; som rád, že – aj keď s problémami – chodím), cestou domov budem
preskakovať ploty a stavím sa v obchode, kde kúpim desať kilo zemiakov,
ktoré s ľahkosťou odnesiem domov, popritom skočím do kvetinárstva kúpiť
kvetinku pre moju úžasnú partnerku a potom pôjdem s dcérou na prechádzku.
Jupi-jou. Hehe. Ale niečo mi hovorí, že úplne takto to nebude.
Inak práve
mi bežia správy na ČT24 a podobný problém majú onkologickí pacienti. Cesta od
diagnózy k liečbe je dlhá a ide sa uviesť do praxe spôsob, pomocou ktorého by
sa skrátila. Držím im palce a zároveň aj nám – novým RSkárom – aby sa dostalo
od kompetentných časom aj na nás.
