O životních prioritách, které přinesl možná věk, možná ereska, se ve svém novém blogu zamýšlí Michal Hellebrandt.
Tento text bude asi zase trochu patetický. Zisťujem, že pátos je pravdepodobne moja obľúbená emócia. Není zbytí.
Chcem si trochu zafilozofovať o tom, prečo vlastne stojí za to, aby sa človek s RSkou snažil a bojoval každý deň s tou – prepytujem – sviňou, ktorá komplikuje vykonávanie úplne prachobyčajných vecí, ktoré zdraví ľudia robia s takou samozrejmosťou, že na to vôbec nemusia myslieť.
Kvôli ľuďom, ktorí vás majú radi.
Ak mi totiž RSka priniesla do života niečo pozitívne, tak je to zmena hodnôt a priorít, a myslím, že v dobrom smere. Oveľa viac si totiž uvedomujem hodnotu času a toho, s kým ho strávim. S drinkom v ruke, opitou hlavou a partou podnapitých jedincov, s ktorými budem viesť celú noc väčšinou bezduché reči, a ktorých zmysel a podstata sa väčšinou aj tak vytratí na druhý deň s kocovinou, kvôli ktorej nevyleziem z postele? Alebo so svojou dcérou na detskom ihrisku, či na výlete? S blízkymi, s rodinou, alebo v krčme? Pokračování ZDE
