Na začiatok predosielam: rozhodne nie som žiadny slniečkár, žiadna „láska, pokora a sluníčko, čočka, cizrna a jablíčko“.
Založením som najskôr realista s miernymi sklonmi k pesimizmu – tu to však tiež musím trochu rozvinúť: nie pesimizmu v zmysle toho, že vidím všetko čierne a všetko je zle, ale pesimista čo sa týka nášho ľudského druhu: jeho smerovania. Kamže to vlastne vedieme našu úžasnú planétu. Ako som už onehdy písal: milujem život, pripadá mi nádherný v jeho detailoch, je tu toľko skvelých vecí, kvôli ktorým tu stojí za to byť. Zároveň som rozčarovaný z nášho ľudského druhu: Čo tie vojny? Čo tá eko-nezodpovednosť? Kamarát mi nedávno v jednom hlbšom rozhovore tvrdil, že do tohto sveta deti rozhodne priviesť nechce. Sám mám 19 mesačnú dcéru, mám z nej neskutočnú radosť a každému odporúčam mať dieťa, ale úplne ho chápem. Pokračování ZDE
