18. O životných pravdách (Michal Hellebrandt)

Nie, nemienim sa venovať korona vírusu, nebojte sa. 

Pokojne sa vo svojich protiatómových krytoch uvelebte, uvarte si čaj zo svojich naškrečkovaných zásob, ktoré vám vydržia minimálne do zimy roku 2022, rozhodne nevychádzajte von (nám RSkárom s našou rozbitou imunitou reálne hrozí lynč), zabaľte sa do deky a začítajte sa.

V tomto blogu sa budem venovať spochybňovaniu niektorých konvencií, pretože ako mi RSka vnútila pohľad na naše ľudské bytie z inej perspektívy a obrátila život na ruby, tak aj na rôzne životné “pravdy”, ktoré boli pre mňa často smerodatné, sa pozerám inými očami.

Poďme na to:

“Kto nemá rád seba, nemôže mať rád ani ostatných” – čo je to vlastne za blbosť? Vždy som mal trochu pocit viny, že nemám ostatných dosť rád, pretože k sebe nechovám dostatočnú sebalásku. To je pravda, nemám sám seba veľmi rád, vidím na sebe množstvo chýb a nie som sám so sebou úplne zrovnaný. Ale buďme úprimní: vy ste? A ak áno, tak koľko ľudí z vášho okolia je? A okrem toho – prečo by som nemohol mať rád iných ľudí, aj napriek tomu, že práve neoplývam sebaláskou? Snáď to, že budem mať rád niekoho iného nepodmieňuje to, že najskôr musím mať rád sám seba?! 

Ešte počas štúdií som mal predmet s názvom “patopsychológia”. Učilo sa v ňom o rôznych povahových odchýlkach od normálu. Keď som sa učil na skúšku, pri čítaní skrípt som si hovoril: “Jéžišmárja, veď toto mám, a toto je celý môj kamoš, a toto má tamten, a toto tamtá…” Skrátka prišiel som na to, že nikto, koho poznám nie je normálny, ani ja nie.

Ďalšia životná pravda, že “rovný rovného si hľadá” len potvrdzuje to, že všetci ľudia, s ktorými sa priatelím sú psychouši, keďže som psychouš aj ja sám!

Keď som o tom povedal na jednom sedení svojej psychologičke, tak mi na to povedala niečo, čo som vôbec nečakal: že je úplne v pohode mať nejakú odchýlku, že to tak má väčšina ľudí a naopak ten, kto je o sebe presvedčený, že je úplne normálny, s najväčšou pravdepodobnosťou normálny nie je! Úplne mi tým zbúrala moje dlhoročné presvedčenie, že som psychouš. 

Takže moji milí psychopati a psychopatky, hoďte sa do kľudu. Nie sme na tom až tak zle.

A ešte ma napadá v tejto súvislosti jeden rozpor medzi dvomi životnými pravdami: “rovný rovného si hľadá” versus “protiklady sa priťahujú”. Tak ako vlastne? Ktorá pravda je pravda? Ste z toho magori? Nevadí, to znamená, že ste vlastne úplne normálni!  

17. O koníčkoch (Michal Hellebrandt)

V tomto blogu sa chcem venovať práve vznikajúcej kapele. 

Kapela je pevná súčasť môjho života a koníček. Takže vlastne píšem o tom, že bojujem o to, aby mi RSka nezabránila venovať sa svojmu milovanému hobby.

Pri hľadaní bubeníka sa nám ozvala holka, volá sa Helena, že sa jej naša hudba páči, a že by to chcela skúsiť. Boli sme si zahrať a basák nebol zrovna “na větvi”. Ale ja som v Helene videl obrovskú chuť a zápal pre vec. Musím vám najprv o Helene niečo povedať, aby som uviedol veci do kontextu: Helena v civilnom povolaní učí hru na klasickú gitaru (!), vyštudovala konzervatórium (!!), no a boli sme s priateľkou na jej koncerte v Maiselovej synagóge (!!!), kde vystupovala s flautistkou Kristinou, s ktorou hrajú ako Duo Conspiro už roky. No a pri gitare, ktorá je pre ňu v podstate profesiou, sa začala v hobby-režime učiť hrať na bicie. Inak ahoj Heleno, zdravím ťa!

Tak sme si s basákom sadli na pivo a dohodli sme sa, že to ukončíme, on mal možnosť ísť hrať s inými borcami, ja som ostal s Helenou a začali sme patlať nové pesničky a chceme postaviť kapelu s holkou za mikrofónom (obom sa nám páčia ženské hlasy) a chlapom za basou. Takže budeme genderovo vyvážená kapela, čo je dnes trendy a bol by v tom čert, aby sme neokupovali svetové hitparády! Čakajú nás hotely, limuzíny, štetky (a gigolovia samozrejme), koks a chlebíčky.

Teraz vážne: dali sme si inzerát, že hľadáme bubeníka a ozvali sa štyria. Jeden bol spievajúci bubeník, okolo 55 rokov, a keď sme si s basákom pustili ukážku jeho tvorby, čo nám poslal, ozval sa song, ktorý by z fleku mohol rotovať na rádiu Blaník a hlas, ktorý spieval tklivú pesničku o tom, aký je sám. Toto by neklapalo, nás vkus je úplne iný. Potom tam bol chlapík, čo sa vybúral v aute deň predtým, čo sme si mali ísť zahrať a zlomil si ruku. A do tretice sa ozval chlapík, ktorý nám tiež deň pred dohodnutým hraním napísal strohú SMS: “cau hele zitra nikam nejezdete ja nechci delat muziku se slovakama mej se cus. No a nakoniec sa ozvala Helena, ktorá do toho šla ignorujúc fakt, na ktorý som ju dopredu upozornil, že mám roztrúsenú sklerózu, neviem, do kedy budem schopný hrať a už teraz mám určité pohybové ťažkosti. 

Heleno si frajerka a ani nevieš, čo to pre mňa znamená, že sa ďalej môžem venovať kapele, aj keď som na tom tak, ako som. Klobúk dole pred ženskou energiou, asi sa stanem feministom, pretože vy holky ste proste dobré!

A čo to znamená pre mňa? Veľký záväzok voči Helene dostať zo seba to najlepšie, snažiť sa a bojovať o každý deň. Mám dva motory: jeden je moja malá dcéra a partnerka. A druhý kapela s Helenou, ktorá do toho ide po hlave a mojej indispozícii neprikladá váhu. 

Neviem, ako to všetko dopadne. Každopádne je už toto, čo sa stalo, že niekto so mnou rozbieha kapelu aj keď vie, že slečna RSka číha za rohom a už zajtra nám to môže obom prekaziť strašne nepravdepodobná záležitosť a memento pre všetkých: nevzdávajme sa.

Heleno díky! A Klárko, pridaj sa k nám, páči sa nám tvoj spev!