22. 1. 2020
Žádné komentáře
Minule som počúval v podcaste Rádia Wave spoveď “life
hackera”.
Už si nepamätám, či sa takto otituloval sám, alebo ho takto pomenovali speakri
z rádia, ale life hacker, ako vyplýva z názvu, je niekto, kto hackuje sám
život. Všetci hádam vieme kto je to hacker. Sú to počítačoví experti, ktorí
majú počítačové systémy tak v malíčku,že preniknú do ich fungovania a
prispôsobujú ich svojim potrebám. Pracujú na temnej alebo svetlej strane sily,
čo znamená, že buď vo vlastný (na úkor iných) alebo obecný prospech.
Tento chlapík hackoval život tak úporne, že si uhnal mŕtvicu. Hackovať život,
ak si dobre pamätám (sorry chlape, ak sa mýlim, bolo to už dávno a ja si často
nepamätám, čo bolo včera), je žiť život efektívne a zdravo, vyhýbať sa všetkým
nežiaducim vplyvom a zvyšovať jeho kvalitu prostredníctvom rôznych zlepšovákov.
Pamätám si, že pri rekonvalescencii mu doktor (psychiater?) predpísal
antidepresíva, a on ich spočiatku odmietal, že predsa nebude brať takéto s….y.
A keď s tým oboznamoval manželku, tak tá mu odpovedala, že bez nich nech sa
domov nevracia.
Tak ja som si napísal 13 zlatých pravidiel, ktoré si čas od času pripomínam, a
ktoré som nazval “RS hacking”. Rozhodne ich tu nemienim
vymenovávať.
Za A: RSka je tak individuálna choroba s tak odlišnými
príznakmi, že pre každého platí niečo iné, a s tým súvisí aj za B: nech si
každý napíše svojich 13 pravidiel sám, ja ani zďaleka nemám patent na rozum a
nebudem nikomu nič podsúvať. Ale jedno z nich by mohlo platiť pre nás všetkých,
je to rada od pani psychologičky (ktorá mi mnoho vecí osvetlila), a ktorá mi
utkvela v pamäti: neži svoju diagnózu už teraz. Viete, čo tým myslela, nie ste
predsa blbí. Na margo tohto mi rozprávala príbeh o jednej pani, ktorá sa tak strachovala,
že dostane rakovinu, že ju nakoniec aj naozaj dostala.
Môj otec hovorieva, že kto chce kam, pomôžme mu tam. Ja som síce túto dráhu
RSkára nechcel, ale keď už na nej som, rozhodne RSke nemienim pomáhať. Aj keď –
minule som sa pristihol pri takej kacírskej myšlienke, že chcel by som vlastne,
keby som mal tú moc, aby som RSku nemal? Aby som sa na život pozeral ďalej tými
očami, ako keď som bol úplne zdravý? Aby sa mi neprevrátil hore nohami? Hm. S
Hamletom si hovorím “toť otázka” a s Andrejom Šebanom “let’s
think about it”, ako povedal v jednom rozhovore (hehe, zase sa mi sem
podarilo prepašovať podprahový hudobný tip).
Ideálny stav by bol prejsť si túto cestu, ktorú som absolvoval (a ktorá už
pravdepodobne nikdy neskončí) a potom sa z RSky vyliečiť. Tak makáme, panie a
páni výskumníci, makáme, je nás tu dosť, ktorí vysoko oceníme výsledky vašej
práce! Nobelovka čaká!
P.Š.: Ak je tu nebodaj niekto, kto môj “seriál” číta pravidelne, tak
iba že spolupráca s novým bubeníkom sa nakoniec nekoná, ale našla sa bubeníčka
a staviame novú kapelu.
