16. 12. 2019
Žádné komentáře
Môj posledný tohtoročný príspevok
má názov zhodný s názvom tohto webu.
Prečo? Nuž preto, že ma zase raz
niečo napadlo. Občas ma niečo napadne a najlepšie je, keď je to úplná kravina,
pretože kraviny milujem – človek môže trepnúť kravinu a nenesie za to žiadnu
zodpovednosť, pretože je to predsa kravina! O kravinách konverzujem najradšej.
Keď niekto na mňa vytiahne poriadnu blbosť, hneď viem, že je to môj človek a
budeme si rozumieť. Najlepšie je, keď sa druhá strana hneď chytí, a tak tú
kravinu rozvíjate až do absurdných polôh, na konci čoho býva väčšinou smiech.
Prepáčte mi, ak som bol v
niektorých svojich textoch príliš vážny. Keby som bol v role čitateľa, asi by
som si sám liezol na nervy. Ale keď máte v tele takúto kravinu, akou RSka
bezpochyby je, je ťažké trepať kraviny, pretože človek má sklony nebrať kraviny
na ľahkú váhu. Čo som to práve vypotil za kravinu?!
Vrátim sa radšej k pôvodnej
myšlienke. Už dlhšie si do kalendára zapisujem, čo za matroš som si ten-ktorý
deň dal. Týka sa to ukľudňujúcich liekov a liekov na spanie. Vzniká na nich
závislosť (benzodiazepam je regulérna droga. Poznáte klasiku od Jacka Kerouaca
„Na ceste“? Vraj celý román napísal pod jeho vplyvom a na jeden záťah. Vôbec,
dosť beatnikov si na „benzákoch“ údajne ulietavalo), takže chcem mať prehľad,
čo kedy užijem. Stanovil som si týždennú kvótu, koľko týchto medicín môžem
užiť, aby som sa závislým nestal, nechcem byť legálny feťák. Rád by som ich raz
vypustil úplne. (Zatiaľ ich v prípade núdze beriem, ale nepotrebujem ich, no faaakt,
mám to pod kontrolou, ale kto by mi na ne siahol, toho asi uškrtím!) No a cez
víkend som mal zase raz čierne chvíľky, motal som sa od steny k stene, nechcelo
sa mi nič riešiť, veď predsa toho s RSkou veľa nenariešim, a aj tak sa mi
nič nechce, som unavený, a bla-bla-bla. V nedeľu toto rozpoloženie stále
neprešlo, tak som užil (vraj „užil“. To evokuje „užil som si…“) liek na
ukľudnenie, a aj keď svoju týždennú kvótu som tým prekročil, nepomohlo. Večer
ma priateľka vyhnala do plavárne, pretože som medzi zubami cez deň precedil, že
si možno pôjdem zaplávať večer, ale potom sa mi nechcelo…
Tak ma vykopala z domu (zlatíčko
moje) a už po ceste som zo seba začal mať lepší pocit. Keď som dal prvých pár
temp v bazéne, bolo mi zrazu fajn. A blesklo mi hlavou, že „aktivní život“ je
pre tento web venujúci sa RSke trefný názov. Pretože človek asi musí vyvinúť
nejakú aktivitu, aj keď sa mu stokrát nechce, ak chce mať lepší pocit. Aktivita
prinúti človeka sústrediť sa na niečo iné, ako na sebaľútosť. Proste niečo
robiť, aj trebárs úplné kraviny.
Dám k dobru historku, ako sme raz
dávno, ešte s prvou kapelou, pili pivo pred televízorom, keď v ňom začala ísť
reklama…na televízor. V tej reklame spieval José Gonzáles
song „Heartbeats“ (všimnite si, ako som vám elegantne podsunul čo si
pustiť) a skáču tam farebné guličky, aby sa zdôraznilo nádherné zobrazenie
farieb nového televízora. My sme sa pustili do siahodlhej a intelektuálne
ladenej diskusie, či sú tie guličky skutočné, alebo spravené počítačom. Hm.
Jaro Filip spieva v jednej pesničke o nás, Slovákoch: „My sme nerozbili atóm, a
čo na tom. Skúste zrátať, ľudia premilí, tie kotrby, čo sme rozbili“. Tak to
sme boli presne my. Nikomu sme síce kotrbu nerozbíjali, ale atómy tiež nie.
Miesto toho nám vŕtala v hlavách záhada farebných guličiek v reklame.
Aj moja dvojročná dcéra mi to
naordinovala. Pred dvomi týždňami som maródil, dostal som najhoršiu chlapskú
chorobu – rýmičku.
A ona mi hovorí, že je doktorka.
A ja: „Jó? Tak paní doktorko, a co
mám teda dělat?“
Ona: „Blbiny.“
Občas mám pocit, že deti sú tie
rozumné, a my dospelí by sme sa mali od nich učiť.
A aby som nezabudol – pekné Vianoce
a Silvestra. A v novom roku sa nezabudnite riadiť radou mojej dcérky a spraviť
občas nejakú tú blbinu.
Ďakujem za priazeň, veľa to pre mňa
znamená, keď sa niekto zaujíma o tieto moje…blbiny.
Veľa síl všetkým!