16. O pravidlách (Michal Hellebrandt)

Minule som počúval v podcaste Rádia Wave spoveď “life hackera”.

Už si nepamätám, či sa takto otituloval sám, alebo ho takto pomenovali speakri z rádia, ale life hacker, ako vyplýva z názvu, je niekto, kto hackuje sám život. Všetci hádam vieme kto je to hacker. Sú to počítačoví experti, ktorí majú počítačové systémy tak v malíčku,že preniknú do ich fungovania a prispôsobujú ich svojim potrebám. Pracujú na temnej alebo svetlej strane sily, čo znamená, že buď vo vlastný (na úkor iných) alebo obecný prospech.

Tento chlapík hackoval život tak úporne, že si uhnal mŕtvicu. Hackovať život, ak si dobre pamätám (sorry chlape, ak sa mýlim, bolo to už dávno a ja si často nepamätám, čo bolo včera), je žiť život efektívne a zdravo, vyhýbať sa všetkým nežiaducim vplyvom a zvyšovať jeho kvalitu prostredníctvom rôznych zlepšovákov. Pamätám si, že pri rekonvalescencii mu doktor (psychiater?) predpísal antidepresíva, a on ich spočiatku odmietal, že predsa nebude brať takéto s….y. A keď s tým oboznamoval manželku, tak tá mu odpovedala, že bez nich nech sa domov nevracia.

Tak ja som si napísal 13 zlatých pravidiel, ktoré si čas od času pripomínam, a ktoré som nazval “RS hacking”. Rozhodne ich tu nemienim vymenovávať. 

Za A: RSka je tak individuálna choroba s tak odlišnými príznakmi, že pre každého platí niečo iné, a s tým súvisí aj za B: nech si každý napíše svojich 13 pravidiel sám, ja ani zďaleka nemám patent na rozum a nebudem nikomu nič podsúvať. Ale jedno z nich by mohlo platiť pre nás všetkých, je to rada od pani psychologičky (ktorá mi mnoho vecí osvetlila), a ktorá mi utkvela v pamäti: neži svoju diagnózu už teraz. Viete, čo tým myslela, nie ste predsa blbí. Na margo tohto mi rozprávala príbeh o jednej pani, ktorá sa tak strachovala, že dostane rakovinu, že ju nakoniec aj naozaj dostala.

Môj otec hovorieva, že kto chce kam, pomôžme mu tam. Ja som síce túto dráhu RSkára nechcel, ale keď už na nej som, rozhodne RSke nemienim pomáhať. Aj keď – minule som sa pristihol pri takej kacírskej myšlienke, že chcel by som vlastne, keby som mal tú moc, aby som RSku nemal? Aby som sa na život pozeral ďalej tými očami, ako keď som bol úplne zdravý? Aby sa mi neprevrátil hore nohami? Hm. S Hamletom si hovorím “toť otázka” a s Andrejom Šebanom “let’s think about it”, ako povedal v jednom rozhovore (hehe, zase sa mi sem podarilo prepašovať podprahový hudobný tip).

Ideálny stav by bol prejsť si túto cestu, ktorú som absolvoval (a ktorá už pravdepodobne nikdy neskončí) a potom sa z RSky vyliečiť. Tak makáme, panie a páni výskumníci, makáme, je nás tu dosť, ktorí vysoko oceníme výsledky vašej práce! Nobelovka čaká!

P.Š.: Ak je tu nebodaj niekto, kto môj “seriál” číta pravidelne, tak iba že spolupráca s novým bubeníkom sa nakoniec nekoná, ale našla sa bubeníčka a staviame novú kapelu. 

15. O aktívnom živote (Michal Hellebrandt)

Môj posledný tohtoročný príspevok má názov zhodný s názvom tohto webu.

Prečo? Nuž preto, že ma zase raz niečo napadlo. Občas ma niečo napadne a najlepšie je, keď je to úplná kravina, pretože kraviny milujem – človek môže trepnúť kravinu a nenesie za to žiadnu zodpovednosť, pretože je to predsa kravina! O kravinách konverzujem najradšej. Keď niekto na mňa vytiahne poriadnu blbosť, hneď viem, že je to môj človek a budeme si rozumieť. Najlepšie je, keď sa druhá strana hneď chytí, a tak tú kravinu rozvíjate až do absurdných polôh, na konci čoho býva väčšinou smiech.

Prepáčte mi, ak som bol v niektorých svojich textoch príliš vážny. Keby som bol v role čitateľa, asi by som si sám liezol na nervy. Ale keď máte v tele takúto kravinu, akou RSka bezpochyby je, je ťažké trepať kraviny, pretože človek má sklony nebrať kraviny na ľahkú váhu. Čo som to práve vypotil za kravinu?!

Vrátim sa radšej k pôvodnej myšlienke. Už dlhšie si do kalendára zapisujem, čo za matroš som si ten-ktorý deň dal. Týka sa to ukľudňujúcich liekov a liekov na spanie. Vzniká na nich závislosť (benzodiazepam je regulérna droga. Poznáte klasiku od Jacka Kerouaca „Na ceste“? Vraj celý román napísal pod jeho vplyvom a na jeden záťah. Vôbec, dosť beatnikov si na „benzákoch“ údajne ulietavalo), takže chcem mať prehľad, čo kedy užijem. Stanovil som si týždennú kvótu, koľko týchto medicín môžem užiť, aby som sa závislým nestal, nechcem byť legálny feťák. Rád by som ich raz vypustil úplne. (Zatiaľ ich v prípade núdze beriem, ale nepotrebujem ich, no faaakt, mám to pod kontrolou, ale kto by mi na ne siahol, toho asi uškrtím!) No a cez víkend som mal zase raz čierne chvíľky, motal som sa od steny k stene, nechcelo sa mi nič riešiť, veď predsa toho s RSkou veľa nenariešim, a aj tak sa mi nič nechce, som unavený, a bla-bla-bla. V nedeľu toto rozpoloženie stále neprešlo, tak som užil (vraj „užil“. To evokuje „užil som si…“) liek na ukľudnenie, a aj keď svoju týždennú kvótu som tým prekročil, nepomohlo. Večer ma priateľka vyhnala do plavárne, pretože som medzi zubami cez deň precedil, že si možno pôjdem zaplávať večer, ale potom sa mi nechcelo…

Tak ma vykopala z domu (zlatíčko moje) a už po ceste som zo seba začal mať lepší pocit. Keď som dal prvých pár temp v bazéne, bolo mi zrazu fajn. A blesklo mi hlavou, že „aktivní život“ je pre tento web venujúci sa RSke trefný názov. Pretože človek asi musí vyvinúť nejakú aktivitu, aj keď sa mu stokrát nechce, ak chce mať lepší pocit. Aktivita prinúti človeka sústrediť sa na niečo iné, ako na sebaľútosť. Proste niečo robiť, aj trebárs úplné kraviny.

Dám k dobru historku, ako sme raz dávno, ešte s prvou kapelou, pili pivo pred televízorom, keď v ňom začala ísť reklama…na televízor. V tej reklame spieval José Gonzáles song „Heartbeats“ (všimnite si, ako som vám elegantne podsunul čo si pustiť) a skáču tam farebné guličky, aby sa zdôraznilo nádherné zobrazenie farieb nového televízora. My sme sa pustili do siahodlhej a intelektuálne ladenej diskusie, či sú tie guličky skutočné, alebo spravené počítačom. Hm. Jaro Filip spieva v jednej pesničke o nás, Slovákoch: „My sme nerozbili atóm, a čo na tom. Skúste zrátať, ľudia premilí, tie kotrby, čo sme rozbili“. Tak to sme boli presne my. Nikomu sme síce kotrbu nerozbíjali, ale atómy tiež nie. Miesto toho nám vŕtala v hlavách záhada farebných guličiek v reklame.

Aj moja dvojročná dcéra mi to naordinovala. Pred dvomi týždňami som maródil, dostal som najhoršiu chlapskú chorobu – rýmičku.

A ona mi hovorí, že je doktorka.

A ja: „Jó? Tak paní doktorko, a co mám teda dělat?“

Ona: „Blbiny.“

Občas mám pocit, že deti sú tie rozumné, a my dospelí by sme sa mali od nich učiť.

A aby som nezabudol – pekné Vianoce a Silvestra. A v novom roku sa nezabudnite riadiť radou mojej dcérky a spraviť občas nejakú tú blbinu.

Ďakujem za priazeň, veľa to pre mňa znamená, keď sa niekto zaujíma o tieto moje…blbiny. 

Veľa síl všetkým!

14. O výdrži (Michal Hellebrandt)

Uf. V minulom blogu som sa vyznával zo svojej lásky k muzike a aký zásadný vplyv má na môj život. Vo svojej stručnej autocharakteritike na tomto webe mám uvedené “som gitarista v kapele”. Po udalostiach posledných dní som však mal tendenciu zmeniť to na “už nie som gitarista v kapele”. 

Kapela sa totiž rozpadla. Bubeník nás opúšťa. Áno, posledné koncerty sprevádzali určité problémy, z môjho pohľadu nič zásadné, väčšinou technického charakteru. Nič, čo by sa nestávalo aj u iných kapiel, hlavne u takýchto amatérskych. Nič, čo by bol dôvod k tomu kapelu opustiť. Náš bubeník nás však opúšťa, a tieto problémy uvádza ako jeden z dôvodov. A vo vcelku emotívnej mailovej komunikácii mi napísal, mimo iné, aj toto: “…irituje ma, že ti pomaly padá gitara z rúk…”, “…šlo mi o teba z dobrosrdečnosti a loajality, aby ti zostalo aspoň niečo…”, “…toto sa j..e do s…..k a buď to skončí na tom, že ty nebudeš vládať (čo nie je tvoja chyba, ale musíme s tým počítať)…”, a “…v kapele som iba kvôli tebe, lebo som ti nechcel zobrať to posledné voľnočasové potešenie, čo máš. Vy už si druhého bicmana nezoženiete, to ti garantujem.”

Uf-uf. Sú tam aj iné dôvody, pre ktoré sa rozhodol to s nami skoncovať, ale podľa môjho skromného názoru je ten hlavný moja roztrúsená skleróza a s tým súvisiaca nie veľmi ružová perspektíva. A u ambiciózneho a šikovného bicmena, ktorý má iné predstavy, ako dvaja 40 roční týpci, z ktorých jeden ho vyslovene s…e tak, že, citujem: “toho by som zapichol nožíkom hneď aj teraz” a druhý má nevyliečiteľnú chorobu, v dôsledku ktorej skôr, či neskôr bude musieť zavesiť gitaru na kliniec, je pochopiteľné, že z takéhoto projektu vycúva, kým môže.

Trošku si prisadím: napadá má v tejto súvislosti prirovnanie, v ktorom sa hovorí niečo o krysách, ktoré zdrhajú prvé, keď sa loď potápa. Na druhej strane má napadol aj Titanic, ktorý sa potápa, ale na jeho hornej palube kapela aj pri všeobecnom zmare stále hrá.

Keď sa však pozriem na vec z jeho uhlu pohľadu, rozumiem mu. Ktovie, ako by som sa na jeho mieste zachoval ja. Prajem mu, nech sa mu splní to, čo chce. Naše cesty sa rozišli v konečnom dôsledku kultivovane.

No a aj keď mi “garantuje, že si ďalšieho bicmena nezoženieme”, predsa sa len o to pokúšam. Pretože tu už nejde len o nejakú kapelu, v mojom vnímaní ide o boj s RSkou, o dokázanie si toho, že aj keď ju mám, nezabráni mi venovať sa svojmu hobby, ktoré milujem. Chcem vydržať v tomto boji. To však predpokladá bicmena, ktorý do toho pôjde a bude bojovať po mojom boku, a nie vyplakávať, ako sa pre mňa obetuje a že je s nami len zo súcitu so mnou. O takýto súcit vonkoncom nestojím. Basáka chcú ešte do inej kapely, z fleku by mohol ísť hrať k nim. Ale nejde, zostáva so mnou bojovať ďalej. Zatiaľ hrať ešte dokážem, aj keď komplikácie tu už sú, ale nemienim zahodiť gitaru do žita, kým ešte nemusím. Chcem vydržať, kým budem môcť.

No a na inzerát sa mi ozval bicmen, čo to s nami chce skúsiť. Aj keď vie, aké sú okolnosti, pretože som ho na rovinu oboznámil po maile ešte predtým, ako sme sa vôbec videli.

Táto záležitosť opäť trochu nabúrala moju skepsu k tomu, že – ako mi raz kamoška povedala – nič sa nedeje náhodou. Pretože jeho mamka má viete čo? Roztrúsenú sklerózu.

Môj scenár je nasledovný:

V prípade, že si hudobne a ľudsky sadneme, s kapelou pokračujem a hrám dovtedy kým budem môcť. Ako na tom Titanicu.

Ak nie, hľadáme ďalej.

A keď môj stav dospeje do fázy, že nebudem schopný ďalej hrať, zoženiem gitaristu, ktorý bude mať podobný feeling ako ja a nahradí ma. A budem chalanov ďalej podporovať a pomáhať im, ako budem vedieť.

Lebo ako spieva Slobodná Európa: “Niekto je celý život zdravý, a iný zasa nie, tak to už chodí na svete.” Takto to proste chodí na svete, a ako sa k tomu postavíme je na nás.

13. O ambíciách (Michal Hellebrandt)

V mladosti som bol oduševnelý a aktívny športovec. Hral som súťažne basketbal, prvú juniorskú a druhú slovenskú ligu mužov. Trénerstvo basketbalu a učiteľstvo telesnej výchovy som aj vyštudoval. Moja ďalšia budúcnosť zdala sa byť jasná: učiteľ telesnej výchovy a popritom budem možno trénovať nejaký mládežnícky basketbalový klub.

Ešte počas štúdií som však pričuchol k drogám. Začalo to marihuanou. Predosielam, že si naďalej myslím, že marihuana nie je vstupná brána k tvrdším drogám, ide o chuť a vôľu človeka experimentovať aj s ďalšími substanciami. Poznám kopec ľudí, ktorí marihuanu fajčili, pri nej aj ostali a potom prestali aj s ňou.

Potom som začal experimentovať so všetkým možným. Trúfam si povedať, že niekedy vtedy som zrazu začal rozumieť všetkej tej experimentálnej a podivnej hudbe. Alternatívny rock, trip-hop, techno, ambientná elektronika, to všetko mi zrazu začalo dávať ohromný zmysel.

Netvrdím, že človek musí začať s drogami, aby tejto hudbe porozumel. Poznám kopec ľudí, ktorí nikdy žiadny tvrdší prekurzor neskúsili a táto hudba si ich našla takisto. Ale ja som to mal takto.

Čoraz viac som utekal od športu k hudobným zážitkom. Na koncerty som chodieval ešte na úplný začiatok, keď sa iba stavala aparatúra, muzikanti ešte zvučili, a potom som v pauze pred začatím koncertu sedel sám v poloprázdnom klube, popíjal pivo a v posvätnej ucte sa pozeral na nasvietené bicie a gitary. V tej dobe som si kúpil otrieskanú španielku a obnovil som svoje „hranie“ na gitare. Píšem „obnovil“, lebo som ako jedenásťročný chodil na gitarový krúžok a gitara má vždy strašne priťahovala. Riadením osudu som sa dostal do kapely (predpokladám, že som tomu podvedome šiel naproti) a začala rocková jazda, keď šlo celé moje učiteľovanie stranou, pretože som ten rockový život žil se vším všudy (nie, nie, nemyslím štetky, hotely a chlebíčky, na tejto úrovni to nikdy nebolo a ani nebude :-), a to bolo s učením telesnej výchovy a vôbec, s nejakým morálnym vzorom pre mládež – ktorým by sa učiteľ asi mal snažiť byť – nezlúčiteľné, pokiaľ som nechcel byť pokrytec ako poleno.

Začal som pracovať ako skladník (bolo mi jedno čo, hlavne nech mám nejaké živobytie a môžem sa vo svojom voľnom čase venovať kapele a veciam s ňou spojeným).

No a niekde tu by som asi videl prapôvodnú príčinu toho, že sa u mňa neskôr rozvinula RSka – ak prijmeme teóriu, že na jej vzniku sa významným spôsobom podieľa aj určitý psychický diskomfort. Pretože som celé tie roky v sebe riešil vnútorný konflikt. Na jednej strane nenaplnené ambície, nesplnené očakávania rodičov, ktorí mi zaplatili drahé štúdium a ja som to všetko zahodil do koša a začal som hrať v debilnej neperspektívnej kapele a z potencionálneho učiteľa, z povolania, ktoré má v spoločnosti určitú váhu a reputáciu, som obyčajný nekvalifikovaný skladník. Na druhej strane hudba, v ktorej som nachádzal pocit, že presne toto je vec, ktorá ma zaujíma a naplňuje, celý tento hudobný svet so všetkým, čo k nemu patrí. A to, že som ju mohol ešte aktívne sám robiť s kapelou, to bolo pravé potešenie.

A dnes? RSka mi tento vnútorný konflikt ukončila. Ďalej hrám v debilnej neperspektívnej kapele, ďalej mi to prináša potešenie (v súčasnosti som to začal považovať aj za akúsi terapeutickú záležitosť) a budem v nej naďalej hrať, kým mi to fyzické schopnosti dovolia. Ďalej robím skladníka v tej istej firme a budem ho robiť naďalej, kým budem schopný. Že som v živote nič nedosiahol? Je mi to šumafuuuuk a už na to zvysoka kašlem. Myslím, že cena, ktorú som zaplatil, je poriadne vysoká. Chcem svoj zvyšný aktívny čas stráviť tým, že budem robiť a užívať si to, čo ma baví a naplňuje, kým môžem. Aj keď z toho žiadny praktický úžitok nie je. Nehodlám riešiť veci, čo ma nezaujímajú – peniaze, spoločenské postavenie, kariérny rast, hmotné statky, „niečo v živote dosiahnuť“ (z tohto slovného spojenia priam dostávam osýpky).

Nikomu neberiem jeho radosť z dosiahnutých životných úspechov. Ale mňa nech s tým nikto neotravuje – a nebudem s tým už otravovať ani ja sám seba. Nikdy som tej ľudskej ambícií a potrebe niekým byť nerozumel. Nestačí „byť“, treba „niekým byť“. A už sa ani nebudem pokúšať tomu rozumieť. Asi som sa mal narodiť v pralese mimo tieto civilizačné tlaky, trieskať večer pri ohni na bongo, kde by starší požívali patričnú úctu, nie ako tu a teraz, keď sú starí ľudia pomaly len na obtiaž, pretože nie sú „zárobkovo činní“. Potom, keď by nastal môj čas, vyšiel by som na horu a povedal by som: „Dnes je pekný deň na to, aby som umrel” – ako v tej starej reklame – ľahol by som si a umrel by som ľahký ako pierko, bez žiadnych stresov, že som v živote nič nedokázal.

Nepostavil som dom, nezasadil strom (no, to by som ešte zvládnuť mohol, ak sa mi bude chcieť ovšem), nesplodil syna (ale dcéru áno, a je to moje najväčšie slniečko). No a čo? Kto túto kardinálnu blbosť vlastne vymyslel?

P.S.: A hudobný tip na záver: slovenská kapela Saténové ruky a ich song „Kaviár“. Tak trošku to s týmto textom súvisí…

12. O roku s RSkou (Michal Hellebrandt)

Tento mesiac to bude rok, čo mi diagnostikovali RSku. Možno sa hodí krátka bilancia. Keď mi diagnózu zdelili, samozrejme som hneď začal googliť a zisťovať si podrobnejšie informácie. Často som sa stretával s vetou: „RSka mi otočila život o 180 stupňov“. Ja som si hovoril: a to teda nie, ja budem žiť tak ako doteraz, roztrúsenej skleróze navzdory. Ale pravda je, že RSka mi naozaj prevrátila život hore nohami, chcem-či nechcem.

11. O viere (Michal Hellebrandt)

Tieto riadky píšem ráno o piatej, keď zase raz už asi hodinu neviem spať, a keďže mi hlavou poletujú myšlienky o spiritualite súvisiacej so mnou a s mojou spoločníčkou RSkou, rozhodol som sa aspoň využiť čas a pár tých myšlienok zapísať.

Vysočany, kde momentálne žijem, sú zaujímavá pražská štvrť. Je to tu celkom pestré. Predminulý týždeň bol u susedov nad nami požiar. Zobudil som sa o druhej v noci na príchod hasičov a policajtov. Keď som sa ich spýtal, čo sa deje, bolo mi povedané, že nad nami horí a mám sa obliecť a byť pripravený, ak by bola treba evakuácia. Dnes na našej ulici pobodala žiarlivá žena svojho muža, bolo to v správach. Včera v noci som sa zobudil zase na to, že nám niekto pod oknami bleje, a ručal pri tom ako jeleň, že sa to po našej, inak tichej ulici hlasno rozliehalo. No a teraz práve, ako toto píšem sa nám práve pod oknami nejaký iný opilec vymočil. 

A uprostred toho všetkého kostol.

Na všetko, čo sa tu deje dohliada bedlivé oko Pánovo. Kostol má zaujímavú polohu – je v našom vnútrobloku, obklopený zástavbou. Keď idete po ulici, zvonku vôbec nevidieť, že tu nejaký kostol je, vchádza sa doň z ulice, akoby ste vstupovali do vchodu baráku a zrazu sa ocitnete v regulérnom kostole. Keď sedím podvečer na balkóne, čumím do blba a nechávam myšlienky ísť svojou cestou, tak naň vidím. Občas je z neho počuť nádherná hudba.

No a prečo som začal práve týmto? Pretože som čítal v nejakej brožúrke o RSke, ktorej spoluautorkou je aj lekárska kapacita v tejto oblasti, pani profesorka Havrdová, že význam má pri vyrovnávaní sa s RSou aj spiritualita. Vykladám si to tak, že keď človek verí v Boha (nemusí to byť práve ten kresťanský), má tak trochu barličku (barličku, aké príhodné slovo má napadlo!), ktorá mu poskytuje oporu pri vyrovnávaní sa s touto chorobou.

Ja žiadnu barličku nemám. (Ehm…teda zatiaľ. Ale je isté, že časom určite nejakú mať budem, myslím tú naozajstnú.) Som v otázkach viery tak trochu Čech. Podľa štatistík sú Češi v drtivej väčšine ateisti. Na Slovensku má cirkev o dosť väčšiu váhu, sme kresťanská krajina. Chcel by som sa v tomto smere trochu viac stotožniť so svojim pôvodom, ale nejde to. Závidím ľuďom, ktorí sú veriaci. A sú to aj – pre mňa a množstvo iných ľudí – naozaj autority a známe osobnosti, s vysokým morálnym a ľudským kreditom. Rád by som ich vyspovedal a zistil, v čom a ako našli Boha, kedy nastal ten iniciačný moment, keď uverili. Pre mňa, ako človeka, ktorý spolieha hlavne na racio, na reálne dôkazy, na vecné argumenty, je to záhadou. 

Cirkev vnímam ako organizáciu, v ktorej sa určití ľudia cítia dobre, sú spoločne naladení, stretávajú sa v chrámoch a zažívajú pocity spolupatričnosti pri spoločne vykonávaných rituáloch. To je ostatne znakom každého náboženstva, a že ich je! A každé má svojho Boha.

Aký je ten môj? Hm. Iniciačný moment, kedy by som uveril v Boha u mňa zatiaľ neprebehol. Keby ich aspoň nebolo toľko! Keby všetci verili v jedného, už to by bol silný dôvod veriť. Ale keď vidím, že sa v mene Boha vraždí…nemyslím teraz aktuálne muslimských extrémistov, aj kresťanská cirkev má poriadne za ušami, pozrime sa do minulosti.

Ja zatiaľ verím hlavne v modernú medicínu, aj to nie bezhlavo, zázraky robiť nedokáže. Verím vo fyzioterapiu a psychoterapiu. Verím v človeka a jeho vnútornú silu sa s nepriazňou osudu pobiť, dôkazov je nespočet. 

Ale v Boha…na moju škodu, neverím. Prial by som si to. Ale je tu príliš veľa tých “ale”. 

10. O prioritách (Michal Hellebrandt)

Tento text bude asi zase trochu patetický. Zisťujem, že pátos je pravdepodobne moja obľúbená emócia. Není zbytí.

Chcem si trochu zafilozofovať o tom, prečo vlastne stojí za to, aby sa človek s RSkou snažil a bojoval každý deň s tou – prepytujem – sviňou, ktorá komplikuje vykonávanie úplne prachobyčajných vecí, ktoré zdraví ľudia robia s takou samozrejmosťou, že na to vôbec nemusia myslieť.

Kvôli ľuďom, ktorí vás majú radi.

Ak mi totiž RSka priniesla do života niečo pozitívne, tak je to zmena hodnôt a priorít, a myslím, že v dobrom smere. Oveľa viac si totiž uvedomujem hodnotu času a toho, s kým ho strávim. S drinkom v ruke, opitou hlavou a partou podnapitých jedincov, s ktorými budem viesť celú noc väčšinou bezduché reči, a ktorých zmysel a podstata sa väčšinou aj tak vytratí na druhý deň s kocovinou, kvôli ktorej nevyleziem z postele? Alebo so svojou dcérou na detskom ihrisku, či na výlete? S blízkymi, s rodinou, alebo v krčme?

Áno, ono to ide aj s vekom, že sa človeku menia priority. Na druhej strane – niekomu určité veci nedôjdu nikdy. A potom sa rozpadajú rodiny, ničia sa vzťahy. Keď sa pozriem do minulosti, musím priznať, že som bol na najlepšej ceste patriť do tej druhej skupiny. Asi to súvisí aj s tým, že človek si sám sebe dokazuje to, že je stále rozjuchaný kalič a partyman, stále je mladý, aspoň duchom a nikdy sa nestane usadeným domácim peciválom. A potom v tej jazde príde RSka a zavelí: “Stop!” Neviem, či by som sa zastavil sám od seba, keby neprišla.

Nie, že by som začínal na svojich kamarátov a priateľov kašľať. Ale z prvého miesta sa presunuli na druhé: rodina a príbuzní sú prvoradí. Asi to takto malo byť vždy, ale to je to, o čom tu točím: nebyť tej RSky, asi si to neuvedomím.

Pred pár mesiacmi som videl v internetovej televízii DVTV rozhovor s Lukášem Jindrou, ktorý RSku má a tvrdí, že nemoc mu zlepšila život. Ja by som sa to takto povedať neodvážil, momentálne určite nie, ale začínam chápať ako to myslel. A zisťujem, že byť domácim peciválom nie je až také zlé.

P.S.: Mojím občasným dobrým zvykom je pridať tip na pesničku k čítaniu, alebo po ňom. Tak tentokrát je o blahodárných účinkoch zápecníctva a starnutia obecne: Ivan Mládek a Banjo Band – “Já tam nejdu”. Príjemné pozastavenie sa a počúvanie. 

9. O predsudkoch (Michal Hellebrandt)

Navštívil som v týchto dňoch seminár pre novo-diagnostikovaných ľudí s RSkou. Dozvedel som sa dosť zaujímavých informácií a odporúčam ho nezmeškať, keď sa bude konať nabudúce. Ak sa nemýlim, koná sa raz do roka.

Jedna z mnohých tém bola, ako je RSka stigmatizovaná. Ako to ľudia taja v obave z reakcií okolia, hlavne v zamestnaní. Osobne som so svojím exaktným a briskným logickým uvažovaním (pozor vtip) prišiel sám už pred časom na to, že bude lepšie netajiť sa tým – aj v práci, aj v súkromnom živote. Ako som k tomu dospel?

Zo začiatku som to totiž tajil. Alebo tajil – to nie je úplne správny výraz, skôr som to nikomu nevešal hneď na nos, ale nejaké extra veľké tajnosti som s tým nerobil. V práci som to povedal len vedúcim, aby vedeli, že teraz budem často behať po doktoroch a vyšetreniach, čo znamená občas neskorý príchod, alebo skorý odchod, prípadne, že si nečakane budem musieť vziať voľno, ak mi príde zle. Postavili sa k tomu skvele a veľmi ústretovo. Ostatní to však nevedeli. Takže som sa dostával do takýchto situácií:

Moja RSka má – okrem iného – charakter problematickej rovnováhy a nestabilnej chôdze. Najprv mi povedal kolega skladník, keď ma už niekoľko krát videl motať sa: “Jseš vožralej, vole?!” Keď sa to opakovalo, zavolal som si ho bokom a povedal mu, že nejsem vožralej, mám roztrúsenú sklerózu. Ospravedlnil sa mi.

Potom mi povedal šofér, ktorý pre našu firmu jazdí, ale s ktorým nie som až tak v častom kontakte, keď ma zase raz zabakalo: „Hehehe, ty jsi chlastal, viď?“ Odvetil som, že nie, a ďalej som to nerozvádzal, ale divný pocit, že ma niekto neprávom obvinil tam niekde vzadu v mozgu zostal.

Nedávno, už v tejto fáze, keď som sa rozhodol to brať ako normálnu vec a nezamlčovať to, som prichádzal do práce, on tam stál pred vchodom, fajčil a volá na mňa: „Nazdar vole, nechceš cígo?” Odpovedám, že nie, pretože už nefajčím kvôli roztrúsenej skleróze. Môj image alkoholika bol razom ta-tam.

Iná situácia: bol som začiatkom mája na malom alternatívnom hudobnom festivale v Tábore. Na takýchto ne-masových akciách je pár ľudí, a po nejakom čase strávenom na jednom mieste už sa jeden druhého navzájom registrujete. No a začal som sa cítiť trochu trápne, keď som párkrát stratil rovnováhu, pretože som si pomyslel, že tí ostatní návštevníci ma budú považovať za kvalitne posilneného alkoholom, a to ešte ani nie je večer. A ja som si dal všeho-všudy dva malé pivá. Čo v takejto situácii? Hm. Mohol som vyliezť na pódium, požičať si mikrofón a zahlásiť: „Milí návštevníci Free Dim Festu, prosím, nepohoršujte sa nad mojou domnelou opitosťou, nie je to tak, ja mám len roztrúsenú sklerózu.“ Čo mi ale neprišlo ako úplne najvhodnejšie riešenie.

Takže o pár dní neskôr, keď si moja dvojročná dcéra „čítala“ v letáku z Lidlu, som v ňom uvidel ponuku: teleskopická hůl, za 120kč. Moje staré zaprášené a málo používané kolieska v mozgu sa so škrípaním a stenaním dali do pohybu: keď nabudúce budem na podobnej akcii a budem držať v ruke hůl, ktorou si v kritických okamihoch možno aj pomôžem, dám najavo, že mám nejaký zdravotný problém a že moja vratká chôdza nie je dôsledok vypitého alkoholu. Navyše budem elegán s hůlkou ako Miloš Zeman (diskutabilné, nemám dispozíciu k tomu trúsiť duchaplné bonmoty a potom tie zdravotné boty…ale veď aj na tie možno dôjde) a keď ma niekto bude štvať, pretiahnem ho holí po hlave. Tak som si ju „bežal“ (rozumej odviezol sa autom) kúpiť, aj keď ju zatiaľ ešte – našťastie – k chôdzi nepotrebujem. Ale veď – všetko bude, potom sa zíde.

Týmto textom nechcem nikoho navádzať, že urobiť coming-out s RSkou je žiadúce, či už v práci alebo v súkromí. To si musí zvážiť každý sám, či to chce zdeliť alebo nie. V spoločnosti vládnu stále predsudky. V parlamente sú okrem Pavla Bělobrádka údajne ešte štyria ďalší poslanci s RSkou, ktorí to na rozdiel od neho nezverejnili v obave, že ich prípadné zlyhanie bude prisudzované chorobe. Je to každého súkromná vec. Ale v mojej situácii som dospel k názoru, že sa mi žije ľahšie, keď to hneď na rovinu poviem a zároveň sa tým snažím RSku trochu destigmatizovat a vysvetľovať, o čom to vlastne je.